pondelok, 12. decembra 2016

Edison proti Marťanom


Niektorí čitatelia mi vytkli, že nepríjemne kritizujem knihu Edison's Conquest of Mars a v niečom majú pravdu. Autorom knihy bol Garret P. Serviss, dnes už takmer neznámy, ale vo svojej dobe obľúbený a vplyvný astronóm a popularizátor vedy.

V roku 1897 vyšlo v USA neautorizované a upravené vydanie Vojny svetov, ktorá sa volá Bojovníci z Marsu. Miesto a čas bolo upravované podľa miesta vydania, a tak existuje niekoľko verzií. Sám Wells sa o tomto vydavateľskom počine dozvedel až neskôr a nebol z toho nadšený. Nakoľko však neexistovali dohody o vymožiteľnosti autorského práva, nemohol nič robiť. Nakoniec sa k vydaniu vyjadril: "Napriek tomu je možné, že táto záležitosť nie je zločinom, ako skôr hroznou chybou." , čo si niektorí vydavatelia vysvetlili po svojom a pokračovali vo vydávaní knihy na pokračovania.

Ani nie rok po vydaní tohto neautorizovaného vydania napísal Garret P. Serviss pokračovanie, ktoré prinieslo nový prvok. Po zničení marťanov sa vedecké kapacity celého sveta, ako aj vládcovia vtedajších ríš spoja, aby zorganizovali odvetný útok. Edisonovi asistujú osobnosti ako Lord Kelvin a Wilhelm Röntgen.

Vedením celej výpravy sa stáva po vynáleze antigravitácie a dezintegračného lúča Edison a sú to mocnosti, ktoré to všetko "zatiahnu". A nebude to lacné. Už tento fakt je silnou stránkou knihy - neskoršie sci-fi jednoducho ekonomické záležitosti ignorovali.
US100000dollarsbillobverse.jpg
Pravidlo písania sci-fi: Antigravitácia niečo stojí.


Za týmto účelom bude nutné vybrať veľkú sumu peňazí.
"Koľko budeme potrebovať?" spýtal sa jeden z anglických predstaviteľov.
"Najmenej desať miliárd dolárov," odpovedal prezident.
"Radšej počítajme s dvadsiatimi miliardami." povedal senátor.


Vyzbrojení najnovšou technikou sa vedecké elity vydávajú na "trestnú výpravu" a nebude to také jednoduché, ako sa zdá.


Kniha v sebe skrýva niekoľko nových nástrojov, ktoré sa neskôr využívať v sci-fi:
  • využitie antigravitácie
  • dezintegrátor
  • skafandre
  • stlačený kyslík
  • ťažba asteroidov
  • mimozemšťania, ktorí postavili staroveké budov
  • boj vo vesmíre, ako ho poznáme v space opere

Okrem toho kniha začala žáner tzv. Edisoniády, v ktorej odvážny vedec pomocou svojho vynálezu, alebo novoobjavenej zbrane zachráni svet. Napriek všetkým týmto prvenstvám si dnes málokto nájde čas, a aby knihu prečítal.  "Edison dobýja Mars" nie je veľdielo literatúry a ani sa tak netvári.

Kniha pána Servissa je zaujímavá pre historika literatúry, alebo pre nadšenca steampunku, čo mi na nej vadí je snaha "našróbovať" ju na Vojnu svetov. Ignoruje celú atmosféru knihy a namiesto toho ju nahradí víťazným tónom. Čosi ako víťazný Hamlet s veselou Oféliou, alebo šťastný a dlhý život Anny Kareniny. Ak máte dosť odvahy poraziť Marťanov - sťahujte, čítajte a počúvajte.

E-kniha
Audiokniha librivox

Zdroj obrázkov:
Wikipedia - voľné dielo

utorok, 29. novembra 2016

Predtým ako prišli Marťania

GEFECHT AM EISENBAHNDAMM.jpg
Toto nie je bitka pri Dorkingu.

Všetko to začalo bitkou pri Dorkingu v roku 1871.

Nepripravené zálohy britskej armády a neskúsení velitelia sa dali na zúfalý útek pred útočiacimi jednotkami. Morálne škody boli možno ešte väčšie ako skutočné straty na životoch.  Panika na všetkých frontoch a hrozná potupa pre velenie a nepríjemné spomienky boli iba začiatkom pádu...

Ak uvažujete, či sa bitka pri Dorkingu udiala počas Búrskej, alebo Afgánskej vojny, po chvíli googlenia zistíte, že ide o fiktívnu udalosť, ktorej sa podarilo čosi nevídané. Vytvorila nový druh literatúry. Inváznu literatúru.  Koncept bol jednoduchý - do Británie vtrhnú po zuby ozbrojené armády nemenovaných štátov, ktoré zhodou okolností hovoria po nemecky. Po niekoľkých bitkách porazia za pomoci "wunderwaffen" nepripravené britské vojská a zrovnajú so zemou všetko, čo im príde do cesty.  Kníh takéhoto typu nebolo málo - predpokladá sa, že pred rokom 1918 vzniklo viac ako 50 kníh a to sa nepočíta s poviedkami a esejami. Autormi neboli iba neznámi a senzáciechtiví autori. Napríklad Saki napísal "Keď prišiel William, alebo Londýn pod vládou Hohenzollernovcov", Robert Erskine Childers ako zakladateľ špionážneho thrilleru napísal "Tajomstvá pieskov" s inváznou tématikou.  Niektorí literárni vedci do kategórie inváznej literatúry radia aj Draculu a argumentujú tým, že išlo o nezastaviteľného nepriateľa z cudziny.  Iný prístup zvolil H.G.Wells, ktorý prispel k žánru knihami Vojna vo vzduchu a Vojna Svetov. Kým v prvej ide o využitie už existujúcej techniky, v druhej sú invázne jednotky z Nemecka nahradené Marťanmi.

Napriek množstvu kníh, ktoré vyšli v období pred rokom 1918, väčšina z nich upadla do zabudnutia. Žáner sa občas vynoril, či už počas medzivojnového obdobia, keď tu existovala možnosť invázie z ďalekého východu, alebo po druhej svetovej vojne, keď išlo o súdruhov z nemenovanej "slovansky hovoriacej krajiny".  Tejto témy sa chytil aj film, ktorý tu našiel dobrú živnú pôdu. Máloktorý z režisérov mal však odvahu ísť do depresívnych námetov,  a tak je už na začiatku jasné, ako dopadne dobre pripravená invázia.

Invasionusa.jpg
Čo myslíte, zvíťazí invázna armáda?


Zaujímavosť na záver: Ešte desaťročia potom, ako vyšla kniha o invázii, sa pri škrabancoch po holení britský vojaci pýtali jeden druhého: "To sú tie rany, ktoré si utŕžil pri Dorkingu?"

Html verzia knihy, ktorá začala šialenstvo inváznej literatúry.

Zdroj obrázkov: Wikipedia - Voľné dielo, fair use

streda, 23. novembra 2016

...nový Sherlock v našom meste


Keď som počul o novom vydaní Sherlocka Holmesa, trochu sam sa obával, že čitatelia dostanú recyklovaný preklad z 50tych rokov v novej väzbe s niekoľkými ilustráciami. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som sa dozvedel, že pôjde o nový preklad. Knihu som dostal minulý týždeň a tu sú moje prvé dojmy.

 

 

Vzhľad.

Už pri prvom pohľade pochopíte, že nejde o lacné paperbackové vydanie a kniha má ambície stať sa dôstojným príspevkom do knižnice. Ilustrácie sú príjemným osviežením celej knihy a nepatria medzi tie tradičné, ktoré sa inšpirujú alebo úplne kopírujú Strand Magazine. Práve naopak, prinášajú trochu inakosti, ktorá je vítanou zmenou.

Zaujímavé je využitie fontu, ktorý pripomína rukopis pri názvoch kapitol, alebo prípade, že išlo o poznámky, u ktorých sa očakáva, že boli napísané rukou.

Obsah

Štúdia v krvavočervenom a Poklad z Agry. Čo dodať. Prvé dva romány, ktoré sú dôstojným zoznámením so svetom Sherlocka Holmesa. Delenie do kapitol sa drží pôvodného textu. Jediné, čo pre mňa zostáva záhadou je výskyt poznámok pod čiarou. Kým niektoré cudzojazyčné texty sú v poznámkach preložené, latinský citát na záver jednej z kníh nie je. Toto je zvykom od prvých českých prekladov, ale od tých čias sa situácia zmenila a je menej tých, ktorí si bez slovníka poradia s frázou: Damnant quod non intellegunt , ako tých, ktorým robí problém fráza: Vorbeugen ist besser als heilen.

 

Preklad

Asi sa to nestalo len mne, ale niektoré preklady považujete za súčasť diela. Louis Funés má v našich končinách hlas Františka Filipovského. Mayovky mám stále asociované so skvelým prekladom Teofila Ušáka a Sherlocka Holmesa mi pretlmočil Alfonz Bednár. Na nový preklad som si preto musel chvíľu zvykať. Nie preto, že by bol horší, skôr pre jeho odlišnosť. Asi najlepšie je to vidieť na využití starších slov a neobvyklých výrazov.  Kým preklad Alfonza Bednára vás ukotví v prítomnosti a snaží sa k čitateľovi prehovoriť jazykom, ktorý bol aktuálny v dobe svojho vzniku, nový preklad sa v niektorých chvíľach akoby zámerne vracal späť a prekladateľ používa slová, ktoré dnes znejú neobvykle a tým navodia atmosféru "staré dobré Anglie".

Jednoduchým príkladom je veta: I was still annoyed at his bumptious style of conversation.
Kým v staršom preklade čítame: "Jeho bombastické vety reči ma hnevali." v novom preklade znie: "Ešte vždy ma držal srd z jeho bombastických rečí."   Ktorá z nich nás priblíži k viktoriánskemu obdobiu?

Neviem, či to bolo zámerom autora, ale ak áno, týmto sa mu podarilo vrátiť vás späť a Holmes tejto knihy nie je Benedict Cumberbatch s mobilom v ruke, ale gentleman v dobách, keď Británia bola ríšou, nad ktorou nezapadá slnko. Jedna z teórií hovorí o tom, že podobným spôsobom postupovali prekladatelia Biblie pri preklade verzie kráľa Jakuba (King James Version) a zámerne použili slová, ktoré boli v ich dobe archaické, aby dodali textu starobylý ráz. Slovné spojenia ako "mladícky rozpačitý", "hodlám trochu šplhať", alebo "kým sa komusi uráči odpovedať na jeho dopyty" vám evokujú doby, keď slovo "automobil" malo mystický nádych a "konská sila" nebola iba vtipným nápisom na energetických nápojoch.

 

...krátky komentár na záver


Mám obavy, že vďaka peknej obálke sa kniha stane ideálnym lákadlom pre tých, ktorí kupujú knihy pre efekt, aby vyplnili niekoľko prázdnych centimetrov vo svojej knižnici. Pre mladších sa kniha môže stať skvelým zoznámením s postavou Sherlocka Holmesa a návratom do dôb, keď bol Londýn pánom sveta a mraveniskom toho najlepšieho aj najhoršieho, čo môžete nájsť a starším pripomenie prvotné nadšenie z príbehov veľkého detektíva. Určite je to aj dobrý tip na vianočný darček, podobne ako som to urobil ja. Okrem recenzného výtlačku, za ktorý ďakujem vydavateľstvu Snowmouse publishing, som hneď objednal ďalšiu, ktorá skončí pod niekoho vianočným stromčekom...


Zdroj fotografií:
Snowmouse Publishing
www.zabudnuteknihy.eu

Citáty:
Sir Arthur Conan Doyle, Sherlock Holmes 1, Snowmouse Publishing 2016, Preklad Ján Kamenistý
Sir Arthur Conan Doyle, Štúdia v červenom/Pes Baskervillský, Slovenský spisovateľ, Edícia RETRO 1981, Preklad Alfonz Bednár

štvrtok, 17. novembra 2016

Nikdy ver...

Keď sa na blogu objavilo "nikdy ver", objavila sa otázka, prečo nie "nevermore", prípadne "veru nie", alebo "nikdy víc". "Nikdy ver" sa objavuje v prvom Slovenskom preklade Havrana od Vladimíra Roya, ktorý zachytil temnotu a beznádej celej básne. S vývojom jazyk sa preklad javí ako archaický, ale možno v tom je čaro staršej poézie - nakoľko báseň aj preklad je voľným dielom, je možné ju publikovať aj na tomto blogu. Príjemné čítanie:

Havran

Už polnočné zlietli tône, myseľ v ťažkej dume tonie,
hlavu kloním ponad listy dávnych spisov starých vier,
sen už temer sadnul v riase, v príšer plnom nočnom čase,
zrazu šuchot, klepot v hlase čudnom znie od mojich dvier.
„Pozdný hosť snáď — myslím stajme — tápe hen u mojich dvier.“
Toľko len a nič viac, ver.

December bol práve chmúrny, čarodejne divobúrny,
uhoľ z krbu odblesk chmúrny vrhal vôkol v tôní sbor.
Túžil som za rána svitom, za srdcom od mieru sýtom,
nie od smútku, bôľu spitom, myseľ dvíhal k raju hor,
kde Lenorou mŕtvu milú menuje anjelov chór;
v kruhu hviezdnom žiaden spor!

Tu zhyb kortíny sa zvlní, steskom, žasom dušu plní,
zvlní, plní hodváb šumný srdce desom ako mor,
divo, divšie srdce búši, duša temnú sudbu tuší;
„Pozdný hosť snáď, — tíšim strachy — tápe hen u mojich dvier,
iste, iste hosť to pozdný vstúpiť chce do mojich dvier,
toľko len a nič viac, ver.“

Vzmužím dušu, zvládam žasy, nebude v tom hrôzy asi:
„Pán, či pani — diem — odpusťte, myseľ pomýlila smer,
v snách som trímal dušu dumne a predo mnou zväzky umné,
vy, ach, siahli ste jemne po závore mojich dvier,
neslyšal som temer šumu“ … v tom otvorím závor dvier;
vonku tma a nič viac, ver.

V husté temno prel som zraky, čakal divy a zázraky,
trpiac, v pochýb hnal sa spory, v snoch som strácal duše mier,
ale ticho vládlo kolom, chyžou, vôkol, domom — dvorom.
Slovo „Lenora!“ len znelo ako vlna vzdušných hier,
ja ho šepol, šuchlo echom ani vlna vzdušných hier,
toľko len a nič viac, ver.

Tu keď v chyžu kročím zasi, v duši planie vatra kási,
znova čujem, dakto šmátra a dač živšie ako driev.
„Iste — rečiem — u obloka niečo tápe do vysoka,
nechže zlietne beľmo z oka, strhnem závoj z šerých vier,
na kmit stíš sa srdce, závoj odhrniem hneď šerých vier;
van to vetra, nič viac, ver.“

Zrazu oblok otvorí sa a velebne vovalí sa
havran zrutný, ruchom, šumom sťa keď búrkou stená bor,
tužibuď a bleskurýchle, povedome, nebárs stíchle
usadí sa panským kynom ponad čelo mojich dvier
a na sochu Palladinu, okrasu to mojich dvier,
sadne si a nič viac, ver.

Zasmial som sa, zhora-dola keď som skúmal čierne stvora,
keď som zbadal vážnosť veľkú načechraných bŕk a pier,
„Bárs si búrkou okmásaný, smelýs’, bárs aj nie si zvaný,
tvore bludných duchov druhu, ošarpaný ani ker,
riekni, jak ťa zvú tam Dolu, podsvetia kde králi mier,“
havran rečie: „Nikdy ver.“

Zázrak kýsi, vraví divne, vtákom je, preds’ vraví plynne,
v slove síce zmyslu málo podľa mysle jasných mier,
ale čudno, hosť ten čierny vraví i bez ľudskej perny
a do chyže vteperí sa, sadne ponad temä dvier,
vták, či tvor to beštiálny, sadne ponad sochu dvier,
menuje sa: nikdy ver.

A na soche havran v tichu sedí, nevydá ni dychu,
jedno slovo riekol len, sťa v ňom by duch vrel túh a vier,
ani hlesu viac, ni šuchu nečuť, ani chvenie ruchu
nezaletí k tvojmu sluchu: zmizne, mniem, i táto zber,
nádej’ zhynulo už veľa, sťa blesk rána z pávích pier,
letún riekne: „Nikdy ver“.

Odpoveď tá striasla duchom — príšer kási v slove suchom,
„Iste — dumám — bájou čírou je, čo žvatle táto zver,
majstra jeho sudba krutá, v putá beznádejne skutá,
stínala na stezkách bludných — ulúpila duše mier,
on ho zučil v zvukoch nudných koktať vlastnej biedy žer
tajným slovom: „Nikdy ver.“

Zasmial som sa, zhora-dola keď som skúmal čierne stvora,
kreslo mäkké potisol som voči soche mojich dvier;
klesol tam na baršún, snami, predpodivnými dumami
chtiac rozuzliť zdania, mamy — ominóznych slov a sfér —
ký v nich obsah, čože chechtá hrozne chudý, starý zver,
kváčúc: „Nikdy, nikdy ver.“

Onemel som v mysli zmesi, blúdiac v šírke-diaľke kdesi,
kým on ohňom očú žravých sťaby upír-netopier
vŕtal v hruď; ja sklonil hlavu na baršúna riasu smavú,
na nej lúče lampy mávu, v zhyboch hrá si tieňov šer.
Ona tiež raz divom zrela chyže fialkovú šer,
nevzhliadne viac nikdy ver.

Tu kadidiel nevídaných tymian sála, neslýchaných
zvukov zvonia zvony zvučne z serafínskych božských hier.
„Čuj, to anjelov sú sbory, boh ich zoslal, aby chorý,
komu srdce žiaľom horí, našiel vytúžený mier!
Rozpomienku na Lenoru bôľnu zhladil jeho mier!“
Havran rečie: „Nikdy ver.“

„Veštcu! riekni, duchu zlosti! — a či vtáku nemilosti! —
Posle sudby, hoc orkánom vyrvaný hneď z pekla dier;
musím tedy strádať? kdesi večne šliapať pusté lesy,
hrôzy kúzla, samôt desy skúšať v stane čiernych vier?
Nieto lieku v Gileade pre mňa? — riekni — zhyniem ver!“
Havran rečie: „Nikdy ver!“

„Veštcu! riekni — duchu zlosti! — a či vtáku nemilosti?
Pre boha a nebies slávu, prosím, taje pootvor —
srdcu stiesnenému riekni, tam kde chvie sa Eden pekný,
môž tam k hrudi milú, riekni, privinúť, kde svätých sbor —
už Lenorou menuje i jasných duchov spevný chór?
„Nikdy“ — v odvet havran-tvor.

„Ta sa v besy búrok zase, vtáku-diablu, v pozdnom čase —
skríknem hrôzou — k brehom Noci Večnej, strašnej, ta sa ber!
Čo si vravel, klam je púhy. — Samota, cieľ mojej túhy!
Vyrvi z hrude klov svoj suchý, nechcem vidieť tvojich pier!
Ni páperia nenechaj tu, zmizni z sochy mojich dvier!“
Havran rečie: „Nikdy ver.“

Havran nepohne sa ani, žhavým okom na mňa gáni —
z Palladinej bielej sochy, sponad čela mojich dvier,
zraky ani démon snivý, koldúň sťa, čo vidí divy,
nad ním pablesk lampy živý jeho tôňu vrhá z dvier,
a môj duch viac nesprostí sa nikdy tône jeho pier,
nikdy, nikdy — nikdy ver!



Zdroje:
Havran, Preklad Vladimír Roy - digitalizované vydanie z roku 1946
Ilustrácia - Wikipedia, Voľné dielo

štvrtok, 10. novembra 2016

...zakričal slovo Moskoeström.

Pri mene amerického spisovateľa a génia literatúry Edgara Alana Poea si väčšina čitateľov vybaví detektíva C.A. Dupina a jeho senzačné odhalenie, že vrahom je... to si nechám na neskôr.  Iní si spomenú na "nikdy ver", ktoré opakuje temný havran v rovnomennej básni, alebo sa im vybaví ostrov Tsalal v ktorom niet čiernej farby.

Sú tu však poviedky, ktoré nie sú také známe - je to kvôli tomu, že nie sú tak originálne, alebo jednoducho preto, že boli zabudnuté? Práve túto medzeru sa rozhodlo doplniť vydavateľstvo Snowmouse publishing, keď vydalo knihu menej známych poviedok, ktoré sa skrývajú pod názvom Zostup do Maelströmu.

V knihe nájdete osem poviedok, ktoré by sme mohli zaradiť fantastickú literatúru. Medzi najznámejšie patria Zostup do Maelströmu, a Jedinečné dobrodružstvo akéhosi Hansa Pfalla, ale zaujímavé sú aj rozhovory Eirosa a Charmoina a Monosa a Uny. Poviedky Sila slov a Mesmerické odhalenie sa zaoberajú filozofickými otázkami a je prekvapením, že práve Mesmerické odhalenie bolo v obdobi vydania považované za záznam skutočnej udalosti. Príbeh zo Skalnatých hôr je jednou z menej zaujímavých poviedok - zápletka je komplikovaná a čitateľ má pocit, že postavu neuralgika, ktorý si lieči bolesti opiátmi, vidíte v vo viacerých Poeových poviedkach a neprináša nič výnimočné.

Asi najväčším objavom je Ostrov víl.  Doteraz som túto krátku prózu videl iba v bibliografii a úprimne ma prekvapila. Napriek tomu, že by ste ju žánrovo zaradili medzi fantasy, nečakajte nič senzačné, ako v iných poviedkach,  prekvapí vás jednoduchosť a krása,  ktorá akoby ani nebola dielom toho istého autora, ktorý prekvapuje a desí svojimi originálnymi zápletkami, alebo sa zaoberá pseudovedou.

Medzi výhody vydania patria určite ilustrácie, ktoré navodia správnu atmosféru a je otázkou zvyku a očakávania, či by čitateľ prijal aj viac (ako ja), alebo mu stačí jedna na obálke. Preklad je dynamický a dobre sa číta a jediná vec, ktorá sa mi zdala zbytočná, boli niektoré vysvetlivky - napríklad prevod jednotiek dĺžky vo vysvetlivkách mi pripomína vydania kníh pre mládež spred 40 rokov.

Pre čitateľa, ktorý pozná kľúčové diela E.A.Poea je táto kniha skvelá, ako prvý kontakt s autorom by som ju pravdepodobne neodporúčal - tu by bol vhodnejší už spomínaný C.A.Dupin, prípadne Zlatý skarabeus.

Zdroj obrázku:
Webstránka vydavateľstva
http://www.snowmousepub.com/product.php?book=126


nedeľa, 6. novembra 2016

Najlepšie dobrodružstvá Sherlocka Holmesa - vyberá A.C.Doyle

Je všeobecne známe, že sir Arthur Conan Doyle nemal k postave geniálneho detektíva ideálny vzťah. Spočiatku ho úspech prekvapil, ale neskôr mu sláva postavy vyslovene vadila. Už v roku 1891 uvažoval o "likvidácii"  Sherlocka Holmesa.  Dokázal to až v roku 1893, keď v poviedke "Posledný problém" detektív umiera.

Doyle napísal svojej matke: "Uvažujem o tom, že zabijem Holmesa..."
Nakoniec to namiesto neho musel urobiť Moriarty.



To, čo sa udialo, ho prekvapilo - verejnosť aj osobnosti si "vynútili" pokračovania a autor sa nakoniec k postave vrátil.




V roku 1927 vypísal časopis Strand súťaž, aby vybrali 12 najlepších poviedok Sherlocka Holmesa. Bolo prekapením, keď prispel sem aj autor, ktorý vybral nasledujúce:

1. Strakatý pás (The Adventure of the Speckled Band)
2. Spolok červených hláv (The Redheaded League)
3. Tancujúce figúrky (The Adventure of the Dancing Men)
4. Posledný prípad (The Final Problem)
5. Škandál v Čechách (A Scandal in Bohemia)
6. Prázdny dom (The Adventure of the Empty House)
7. Päť pomarančových jadierok (The Five Orange Pips)
8. Druhá škvrna (The Adventure of the Second Stain)
9. Diablovo kopyto (The Adventure of the Devil's Foot)
10. Škola v Priory (The Adventure of the Priory School)
11. Musgraveský rituál (The Musgrave Ritual)
12. Reigateské panstvo (The Reigate Squires)


Neskôr pridal ďalších 7

1. Strieborný blesk (Silver Blaze)
2. Bruce-Partingtonove plány (The Adventure of the Bruce-Partington Plans)
3. Mrzák (The Crooked Man)
4. Žobrák s vykrútenou perou (The Man with the Twisted Lip)
5. Grécky tlmočník (The Greek Interpreter)
6. Domáci pacient (The Resident Patient)
7. Námorná zmluva (The Naval Treaty)

Ak si chcete prečítať poviedky v angličtine, k dispozícii sú poviedky na stránke projektu Gutenberg.

Zdroj:
Wikipedia
Trivia library

streda, 19. októbra 2016

Hrôza na pokračovanie

Prečo majú klasické knihy katastrofálne pokračovania? Dôvodov je niekoľko, ale väčšina z nich sa dá vysvetliť jednoducho.

Prachy, kamoško.
Či už je to nenažratý vydavateľ, hladujúci autor, alebo rodinný trust, ktorý vo vidine peňazí predá práva na pokračovanie "dobrému" autorovi, ktorý investuje všetok svoj talent, aby to dotiahol na 20% a hodnotenia, ktoré obsahujú: "v porovnaní s pôvodnou knihou to za veľa nestojí".  A vzhľadom na to, že klasické knihy nie sú viazané autorským zákonom, je to ešte ľahšie. Postavy môžete zobrať a robiť si s nimi čo chcete.  Dôkazom toho je napríklad barbar Conan, alebo Dracula.  Aj vďaka tejto slobode objavíte v literatúre dobré pokračovania, ale nemilosrdne tu platí Sturgeonov zákon, a tak sa nečudujme, že vznikajú aj veľdiela ako "Android Karenina", alebo "Alica v krajine Zombie".

Aj keď sa zdá, že pokračovania sú fenoménom modernej doby, nie je to vôbec tak - v staroveku vznikala rozsiahla "fan fiction" o hrdinských eposoch Herkula, alebo Persea. Stredovek mal balady o Robinovi Hoodovi, Rolandovi a Kráľovi Artušovi. S príchodom kníhtlače sa situácia nezlepšila, práve naopak - vďaka nevymožiteľnosti autorských práv sa až do začiatku 20. storočia pokračovania sa objavovali možno ešte častejšie ako dnes.

Tu je výber niekoľkých "starých" kníh, ktoré sú pokračovaním klasických kníh a ktoré majú jedno spoločné: po ich prečítaní chcete čo najskôr zabudnúť, že vôbec existujú.

  • Mark Twain: Tom Sawyer detektívom
  • Adolf Mützelburg: Pán Sveta vydávané v jednej edícii s originálom pod názvom A.Dumas Gróf Monte Christo II a III
  • Daniel Defoe: Ďalšie dobrodružstvá Robinsona Crusoe 
  • A.C.Doyle: Krajina hmly
  • Garrett P. Serviss: Edison dobýja Mars - druhá časť neautorizovanej verzie Vojny Svetov

sobota, 26. marca 2016

Upratovanie na blogu

Po dlhšom čase som prichádza na blogu k niektorým zmenám. Okrem drobných zmen v rozložení som presunul niektoré príspevky, ktoré sa priamo netýkali "zabudnutých  kníh".

Upratovanie v knižnici. 


Na blogu sa budem hlavne venovať hlavne voľným dielam a tie budú postupne aj pribúdať, či už digitalizované, alebo v preklade. 

štvrtok, 24. marca 2016

Anton Emanuel Timko - Výzkumy z Mesiaca. Viac národného cítenia ako fantastiky.

Ďalší francúzsky pokus na dobytie vesmíru...
Prvým dielom A.E.Timka s fantastickým námetom sú Výzkumy z Mesiaca. Učenec Perohryz dostáva možnosťcesty na Mesiac.

Spôsob dopravy je jednoduchý - jedná sa o "duchovnú cestu", pri ktorej upadne do akéhosi tranzu a jeho duch sa odoberie na mesiac.

„Jako? Veľmi ľahko, pane Perohryzu. Vedieť musíte, že vy ste tu na mesiaci pritomný len duchom. Telesná schráňka vaša leží tam doma na zemi nepohnute. A či to nepochopujete, že duch ducha videť môže?“ 

Napriek tomu komentuje aj pokusy iných, dostať sa na mesiac "bežným spôsobom,

... dostať sa na mesiac nejakým prirodzeným spôsobom, avšak rozdielnym od toho spôsobu, jako to svojím časom odvážlivý Amerikán Murschison & Comp. vystrelením železnej gule na mesiac vykonali, tiež rozdielným od toho spôsobu, ako sa zase svojím časom náš rodák barón Bačkorovič (vylezením po steble vysoko narastnutej fazule) do mesiaca dostať hodlal...
Mesiac je pre neho nezaujímavý a po chvíli sa na ňom začína nudiť.

Amerikáni... kanón...
iné ich ani nenapadne
aj keď v skutočnosti
 to bol zase nejaký Francúz
"Teraz predovšetkým obrátil som pozornosť svoju na povrch mesiaca.Nuž našiel som, že sa povrch jeho opisom, jaky nám pozemskí hvezdári podávaiú, dosť dobre srovnával.
Samá vyhorená sopka, samý kráter, samá mŕtva skala.
S týmto nálezom fantázia moja jakosi nebola spokojná a ja počal som sa na tejto jednotvárnosti mesiaca nudiť."

Vtom mu na pomoc prichádza mesačný obyvateľ, ktorý ho informuje o skutočnom poslaní Mesiaca.

„Pane Perohryzu!“ - oslovil ma môj ciecrone. „Nemyslím, že by ste dôkladnú vedomosť mali o tom: načo a prečo vlastne stvorený je od Boha tento kúštik sveta, mesiac. Vy pozemšťania domnievate sa, že mesiac jedine preto stvorený je, aby slabým svetlom svojím osvetľoval vám za nočnej doby vašu zem. Hoho! Ô, nie len preto. Cieľ jeho je ešte aj iný. Poviem vám zkrátka, čujte. Mesiac určený je za miesto zdržovania sa duší niektorých vynikajúcieh pozemských smrteľníkov, zo všetkých národov, zo všetkých storočí. Tu ony očakávajú posledný deň sveta, keď Boh zasadne na súdnej stolici a rozhodne nad osudom jejich, príjme-li ich do svojej slávy, alebo zavrhne do večnej priepasti.“
Baron07a.gif
 Cesta na mesiac baróna Prášila.. ehm.
Bačkoroviča


„Myslím teda,“ pokračoval ďalej Selén, že skúsenosti vaše v tomto ohľade budú vám vítané, obzvlášte keď prídete tu aj na niektorých z vašich rodákov.“

„Z naloženia mojej kráľovnej pousilujem sa, aby predstavené vám boly historické osoby, ktoré hraly zástoje v živote vášho slovenského národa na zemi. Ste s tým spokojný?“

Mesiac sa pre Timka stáva dejiskom Slovensko-Maďarskej polemiky v ktorej sa vystrieda niekoľko historických osobností, a tak sa stretneme so Svätoplukom, Matúšom Čákom Trenčianskym či Jánošíkom. Na záver sa ocitá späť na Zemi, aby mohol sprostredkovať svoj príbeh čitateľom.  

Kniha je na prvom mieste polemikou na tému maďarizácie, národnostného útlaku, duchovnej nerovnosti  a sociálnej nespravodlivosti a čitatelia dobre poznali osobnosti o ktorých autor hovorí. Toto v mnohých prípadoch dnešným čitateľom chýba a okrem toho je text plný archaickej slovenčiny, na ktorú sa pomerne ťažko zvyká, takže sa musíte pripraviť na málo fantastiky a množstvo diskusie o postavení menšín v Uhorsku. 

pondelok, 14. marca 2016

Anton Emanuel Timko - druhý pokus Slovenskej fantastickej literatúry.



Osoba Antona Emmanuela Timka v sebe prináša niekoľko prvenstiev v slovenskej literatúre:

  • Bol jedným z prvých pedagógov, ktorý sa venovali populárno-náučnej literatúre
  • Tlačou mu vyšli prvé fantastické romány
  • Vydal prvý poľovnícky spis Lovena
  • Napísal prvú bábkovú pre maňušky


Okrem toho bol pedagógom, autorom, básnikom, novinárom a národným buditeľom. V jeho pozostalosti sa nachádza viac ako 300 básní, poviedok a článkov, pričom väčšina za nich bola určená mladým.

Didaktizujúci... v dobrom aj v zlom.
Pre čitateľa fantastických príbehov sú asi najzaujímavejšie romány Výskumy z mesiaca, Výprava na severnú točňu a Prechádzka po pekle . Vo všetkých má za cieľ podporiť vzdelanosť a národné uvedomenie, a zároveň otvoriť polemiku s maďarizačnými snahami. Hrdinom je väčšinou Dr. Perohryz, ktorý je typickým predstaviteľom roztržitého vedca, ktorého túžbou je informovať svojich poznatkoch Slovákov.  Timko preto kombinuje Prášilovské a moderné metódy, aby dostiahol svoj cieľ, ktorým bolo v prvom rade vzdelávať svojich čitateľov.

Nakoľko knihy napísal v rovnakom období ako boli vydávané diela Julesa Verna a jeho epigónov, nevyhneme sa porovnaniu. Z pohľadu fantastiky Timko neprináša takmer nič originálne, používa v zahraničí už desaťročia overené schémy a obsah je pre dnešného čitateľa neúnosne didaktizujúci. Okrem toho je každá kniha národne orientovaná, a najmä "Výskumy z mesiaca" sú hlavne autorským traktátom. Timko získal vo svojej dobe čitateľov o čom svedčí aj niekoľko reedícií z čias Československej republiky a dnes mu právom patrí prelomové prvenstvo v oblasti Slovenskej fantastiky.

piatok, 4. marca 2016

E-knihy. Dobrá, alebo zlá správa pre čitateľov starých kníh.

E-knihy sú to. Málokto to dnes poprie.  Zdroje klasickej literatúry sú obrovské -  Project Gutenberg v októbri dosiahol 50 tisíc kníh, na stránke Zlatého fond denníka SME nájdete viac ako 1800 kníh°, Městská knihovna v Praze má viac ako 500 kníh.  Všetko zadarmo. Okrem toho ešte existujú menšie zdroje, ktoré sú venované jednotlivým autorom, alebo regiónom. Knihy sú k dispozícii vo väčšine prístupných formátov, takže nie je problém "naplniť si čítačku" klasickou literatúrou.

https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/a/a9/Slovakia_Stur-NarecjaSlovenskuo.jpg/305px-Slovakia_Stur-NarecjaSlovenskuo.jpg?uselang=sk
Rok Ľudovíta Štúra je za nami. Úprimne, kto z vás prečítal túto knihu?

Nesmie vás však zaujímať:
a, literatúra, na ktorú sa vzťahujú autorské práva - autorské práva sú momentálne nastavené na rok úmrtia autora + 70 rokov a predpokladá sa, že sa toto obdobie nebude skracovať.
b, preklady do Slovenčiny.  Prvé moderné preklady sa datujú do prvej polovice 20 storočia.

E-knihy sú zlou správou pre väčšinu čitateľov, ktorí márne hľadajú knihy starších autorov, ktorí sú ešte v tomto prípade viazaní autorskými právami. Napriek tomu, že sa elektronickým médiám podarilo obrať čitateľa e-knihy o možnosť ďalšieho predaja knihy, máloktorý vydavateľ má záujem o digitalizáciu autorsky viazaného obsahu - niektorí to obhajujú problémami v komunikácii s dedičmi autorských práv, iní nepochopiteľným odporom autorov, ďalší tým, že návratnosť by bola minimálna. Nech je pravda akákoľvek, na starších autorov si budeme musieť počkať.

°Zlatý fond denníka SME limituje autorské práva pre knihy licenciou Creative Commons 2.5 s možnosťou obmedzeného nekomerčného využitia.