štvrtok, 24. decembra 2015

Leacock Stephen - Vianoce Hoodoo McFiggina

Niekto by mal konečne ukončiť celú tú maškarádu so Santa Clausom. Čím skôr sa odhalí toto tajnoskárske a nechutné tajomstvo, tým lepšie. Rodič, ktorý pod rúškom tmy podstrčí kravatu za desať centov, aj keď chlapec čakal hodinky za desať dolárov, a nahovorí mu, že je to darček od Santa Clausa, jedná nízko, až úboho.

Mal som dobrú príležitosť pozorovať, ako to fungovalo tieto Vianoce, v prípade mladého Hoodoo McFiggina, syna a dedič McFigginovcov, u ktorých bývam v podnájme. Hoodoo McFiggin je dobrý a zbožný chlapec. Jasne mu povedali, že že Santa Claus neprinesie nič ockovi, ani mamke, pretože dospelým ľuďom Santa už darčeky nenosí. Takže za všetko svoje našetrené vreckové kúpil otcovi krabicu cigár a diamantovú brošňu v cene sedemdesiatich piatich centov pre svoju mamku.  Svoje vlastné darčeky nechal v rukách Santu. Ale modlil sa. Modlil sa, aby mu Santa priniesol korčule, šteniatko, vzduchovku, Noemovu archu, sánky a bubienok - všetko v hodnote sto päťdesiat dolárov. Do Hoodoovej izby som zašiel skoro ráno. Tušil som, že ma čaká zaujímavá scéna. Prebudil som ho a on sa posadil na posteli. Oči sa mu žiarili nadšeným očakávaním, keď žačal rozbaľovať darčeky ukryté v punčoche.

Prvý balíček bol veľmi objemný, voľne prekrytý a na pohľa zváštny.
"Ha! Ha!" Hoodo radostne vykríkol, keď ho začal rozbaľovať. "Stavím sa, že je to šteniatko, zabalené do papiera! "

Bolo to šteniatko?  V žiadnom prípade. Boli to pekné a pevné topánky veľkosti štyri so šnúrkami a všetko to bolo označné: "Pre Hoodoo, od Santa Clausa," a pod tým Santa Claus napísal, "95 centov."
Chlapcovi celou tou radosťou klesla sánka. "Sú to topánky!" povedal a vrhol sa na ďalší balíček, ktorý vyťahoval s nádejou na tvári.
Tentokrát to bola malá okrúhla škatuľa. Hoodoo horúčkovito trhal papier, až lietal naokolo. Potriasol škatuľou, len aby zistil, že vo vnútri čosi šramotí.
"Sú to hodinky s retiazkou! Hodinky s retiazkou!" vykríkol. Potom zdvihol veko.

Boli to hodinky s retiazkou? Nie. Bola to plná škatuľa pekných, zbrusu nových celuloidových golierov. V škatuli ich bol tucet, všetky v rovnakej veľkosti." Chlapcovi od radosti mykalo tvárou. Počkal niekoľko minút, než jeho intenzívna radosť ustúpila. Potom to skúsil znovu.

Tentokrát to bol dlhý a tvrdý balík. Nedal sa spučiť a na jednom konci mal tvar lievika. "To je hračkárska pištoľ!" povedal chlapec a triasol sa od vzrušenia. "Páni! Dúfam, že je tam dosť kapslí. Párkrát vystrelím a prebudím ocka!" Nie, ty môj malý chudáčik, týmto ocka určite neprebudíš. Je to užitočný predmet, ktorý nepotrebuje kapsle a určite nespôsobí požiar. Spiaceho muža sotva prebudíš zubnou kefkou. Áno, bola to zubná kefka, krásna a čistá z pravej kosti, s malou kartičkou, "Hoodoo, od Santa Clausa."

Výraz intenzívnej radosti znova preletel cez chlapcovu tvár, a slzy vďačnosti sa mu tisli do očí. Utrel si ich zubnou kefkou a pokračoval.

Ďalšie balík bol oveľa väčší a zrejme obsahovala niečo mäkké a neskladné. Bolo príliš dlhý na to, aby sa vošiel do pančuchy a bol preto položený na podlahe.
"Zaujímalo by ma, čo to je," uvažoval Hoodoo, a trochu sa ho bál otvoriť. Potom sa jeho srdce poskočilo, a zabudol na všetky jeho ostatné darčeky v očakávaní toho pravého.
"Je to bubon!" zalapal po dychu. "Bubienok, poriadne zabalený." Ale nebol to bubon. Boli to nohavice. Dvoje najkrajšie nohavice žlto-hnedej farby, ktoré mali prúžky. Santa Claus zase písal, "Hoodoovi, od Santa Clausa. Ale v nohaviciach bolo niečo zabalené! Áno. Vo vnútri boli ukryté traky s posuvným prackami, takže ak by ste chceli, mohli ste si ich vytiahnuť až ku krku.
Chlapec zavzlyzkal od radosti. Potom vzal posledný darček. "Je to kniha," povedal, keď ho rozbaľoval. "Zaujímalo by ma, či je rozprávková, alebo dobrodružná. Dúfam, že to dobrodružná! Budem čítať celé poobedie." Nie, Hoodoo, dobrodružná nebolo to správne slovo. Bola to malá rodinná Biblia. Hoodoo si prezrel všetky svoje darčeky, vstal a obliekol sa. Trochu sa s hračkami pohral. To je tá najväčšia radosť vianoc.  Najprv sa hral so svojou zubnou kefkou. Použil veľa vody a vyčistil si zuby. Bolo to úžasné! Potom sa hral s goliermi. Zábava s nimi nemala konca kraja. Vyberal ich s nadávkami a s podobnými nadávkami ich odložil späť na miesto.
Ďalšou hračkou boli nohavice. Mal s mini veľa zábavy, keď si ich obliekal a vyzliekal a snažil sa pohľadom prísť na to, ktorá strana je ktorá. Potom si vzal knihu a čítal si dobrodružstvo s názvom 1. Kniha Mojžišova až do raňajok.

Potom šiel dole a pobozkal otca i matku. Jeho otec fajčil cigaru, a jeho matka mal novú brošňu. Hoodoo bol zamyslený, a zdalo sa, že ho osvietilo. Som presvedčený, že budúce Vianoce sa spoľahne na svoje vlastné peniaze a nebude riskovať s tým, čo mu Santa Claus prinesie.



štvrtok, 3. decembra 2015

Mark Twain (Samuel Clemens) - Rozhovor po telefóne

Nie sú to alternatívne dejiny, ani sci-fi, ale je to skvelý humor, ktorý zažije asi každý, kto počúva telefonáty svojho okolia.

Počúvať telefónny rozhovor niekoho cudzieho bez akéhokoľvek zapojenia sa do konverzácie považujem za jednu z najväčších podivností moderného života. Včera som písal náročný článok o ťažkej filozofickej téme a v tej istej miestnosti ktosi telefonoval. Spozoroval som, že práve v čase, keď sa v miestnosti telefonuje, sa píše najlepšie.  Začalo to takto. Bol som členom našej domácnosti požiadaný, aby som zavolal niekoho, kto sa volá Bagley, a pracuje v kancelárii v centre. Všimol som si, že sa ženy väčšinou vyhýbajú telefonátom do kancelárií. Neviem prečo je to tak, ale je to pravda.  Zdvihol som slúchadlo a začal rozhovor:

Kancelária (Mrzuto): Prosím?
Ja: Je to hlavná kancelária?
Kancelária: Samozrejme. Čo chcete?
Ja: Robí tu niekto s priezviskom Bagley? Môžete ma prepojiť.
Kancelária: Samozrejme. Zostaňte na linke.
Potom som počul K-LOK, K-LOK, KLOK, KLOK...potom hrozný zvuk spätnej väzby, škrípanie zubov a nakoniec jemný ženský hlas: "Á-n-o? (SO STUPŇUJÚCIM SA ZÁUJMOM). Chcete so mnou hovoriť?

Bez akejkoľvek odpovede som odovzdal telefón a sadol som si. Nasledovala tá najčudnejšia z čudných vecí na celom svete. Jednostranná konverzácia. Počujete otázky a nepočujete odpovede. Počujete pozvánky a nepočujete vďaku. Na vašej strane je mŕtvolné ticho, ktoré naznačuje, že je potrebné počúvať a potom nasledujú zjavne nepodstatné a neoprávnené zvolania prekvapenia, alebo smútku, prípadne zdesenia.  Nemá to pre vás ani hlavu, ani pätu, pretože nemáte ani tušenie, čo sa na druhej strane hovorí. Ja tom počul tieto vety, všetko samozrejme vysokým tónom, lebo dotyčnú nepresvedčíte aby telefonoval potichu:

Áno? Prečo? Ako sa TO mohlo stať?
Prestávka.
A čo ty na to?
Prestávka.
Nie, nie. Nemyslím, že to bolo tak.
Prestávka.
NIE! Nie, nie. Nemyslela som TO. Myslela som, daj to tam keď to vrie, alebo tesne predtým ako to ZAČNE vrieť.
Prestávka.
ČO?
Prestávka.
Otočila som ju naopak, s tým lemovaným okrajom.
Prestávka.
Áno, aj mne sa to tak páči. Ale myslím, že by sa to malo podlievať, a samozrejme že to treba prikryť niečím vzdušným, napríklad bavlnou, alebo vlnenou šatkou. Potom je to vzdušné a samozrejme zvučné.
Prestávka.
Je to v piatej knihe Mojžišovej, štyridsiata deviata kapitola, od verša šesťdesiat štyri, až pod deväťdesiat sedem, vrátane. Myslím, že by sme to všetci mali čítať častejšie.
Prestávka.
Možno, ale ja používam sponku do vlasov.
Prestávka.
Čo si povedala? (BOKOM) Deti, buďte ticho!
Prestávka
Á! B MOL! Moja drahá. Zdalo sa mi, že si povedala, že bol na mol!
Prestávka.
ODKEDY?
Prestávka.
Prečo? Nikdy som o tom nepočula.
Prestávka.
Ty ma prekvapuješ! Zdá sa to byť úplne nemožné!
Prestávka.
KTO to urobil?
Prestávka.
Ach, pre milosť!
Prestávka.
Kam to ten svet speje? A to sa stalo priamo V KOSTOLE?
Prestávka.
A bola tam aj jej MATKA?
Prestávka.
Prečo, slečna Bagleyová, ja by som umrela od hanby! A čo oni na to?
Dlhá prestávka.
Nie som si istá, nemám tu noty, ale myslím, že je to takto: tá-ta-ta-ta-tá titititi tátátá táta-tata tí ta tititi. A potom sa to opakuje. Ale veď vieš.
Prestávka.
Áno, je to určite MILÉ, vážne a pôsobivé, keď je za sebou andantino a pianissimo. Ale musí to byť správne.
Prestávka.
Žuvačky, žuvačky! Nikdy im nedovolím jesť sladkosti. Samozrejme že NEMÔŽU, kým nebudú mať všetky zuby. .
Prestávka.
ČO?
Prestávka.
Nie, ani v najmenšom. Píše tu pri mne, vôbec ho to nevyrušuje!
Prestávka.
Dobre prídem, keď budem mať čas. (BOKOM) Miláčik, ani si nevieš predstaviť, ako ma už bolí ruka. Keby už...
Prestávka.
Nie, nie. Ani náhodou. VEĽMI RADA sa s tebou rozprávam, iba ťa nechcem zdržovať.
Prestávka.
Návšteva?
Prestávka.
Nie, maslo tam nedávame.
Prestávka.
Áno, to je určite najlepšie. Vieš, všetky kuchárske knihy tvrdia, že mimo sezóny sú nezdravé.  A aj tak ich nemá rád. Ani zavárané.
Prestávka.
Ach. TO sa mi zdá priveľa. Nikdy by som za zväzok nedala viac ako päťdesiat centov.
Prestávka.
Už musíš končiť? Tak potom... Ahoj.
Prestávka.
Áno, tiež si to myslím. Maj sa krásne.
Prestávka.
Tak potom o štvrtej. Budem čakať.  Aj tebe.
Prestávka.
Veľmi pekne ti ďakujem. Pekný deň.
Prestávka.
Nie. Ani náhodou! Sú ako čerstvé. Ktoré? To je skvelé. Tak zatiaľ.
(Položí telefón a povie:"Ach, toto ale človeka unaví. Bolí ma z toho celá ruka.”)
Muž by po minúte skončil krutým DOVIDENIA, a tak by to skončilo. Jemné pohlavie to tak nikdy neurobí - toto hovorím na ich chválu. Nemôžu si dovoliť prudko skončiť niečo, čo môže príjemne pokračovať ďalej.

Zdroj obrázku - Wikipedia - Voľné dielo