štvrtok, 29. októbra 2015

Daniel Šustek: Obrázky z amerického života

O americkej „rovnosti“

Známe naše porekadlo hovorí: „Pravda je taká, akú ju páni robia!“ Nuž to isté môžem povedať aj o tej vychýrenej rovnosti medzi obyvateľmi Nového sveta; ona je teda taká, akou ju robia Američania. Uvediem niektoré do očí bijúce príklady.

Len čo vykročí človek plaviaci sa do Ameriky ako chudobný vysťahovalec z lode a pocíti pod nohami onú vychválenú pôdu „slobody a rovnosti“, hneď vidí, že veru všetci, čo s ním plávali na tej istej lodi po Atlantickom oceáne, nie sú si rovní. Bohatý, na ktorom vidno na prvý pohľad blahobyt, najme si koč a dá sa zaviezť do hociktorého popredného hostinca alebo k rodine či známym. Z vládnych úradníkov, ktorí konajú v prístave službu, nik sa ho nepýta, kto je a kam ide. Ale chudobných cestujúcich hromadne zavedú do Domu vysťahovalcov, kde pozapisujú o nich všetko, čo býva v mnohých krajinách Starého sveta zaznačené obyčajne v pasoch.

Je síce pravda, že na ulici nikde nepočuť oslovenie pán gróf alebo pán barón. O takýchto tituloch, ktoré upomínajú na rozdiel stavu, tu nechyrovať. Ale zato americkí boháči sa oddeľujú takmer napospol ešte urážlivejším spôsobom od ostatných spoluobčanov, ktorí sa majetkove nemôžu s nimi merať. Iste sa mnohí z rodákov rozpamätajú na slová istého veľmoža, ktorý dnes už odpočíva tam, kde nieto nijakých titulov, že vraj človek sa začína pri barónovi; a tak zmýšľajú aj americkí boháči, u ktorých sa človek začína pri milionárovi. Na svojich cestách po Európe som síce videl, že zámožnejší obyvatelia veľkých miest si s obľubou volia za obydlie istú štvrť mesta, hlavne v Paríži, ale že by bolo z tej štvrte všetko ostatné obyvateľstvo vytvorené, to dokázali urobiť len Američania.

Hlavné mesto New York má tú zvláštnosť, že isté obchody, priemyslové závody, peňažné ústavy a pod. sú zoskupené v niektorých hlavných uliciach; v jednej sú napríklad obchody s hodvábom, v druhej banky, v tretej veľkoobchody s vínom, vo štvrtej agentúry, ktoré predávajú v rozličných krajoch Ameriky pozemky atď. Avšak toto, na prvý pohľad nápadné odlučovanie iba napomáha obchod.

Ale v tom istom New Yorku je na konci mesta zvláštna velikánska ulica — Fift Avenue —, kde nebýva nik iný, iba samí boháči, ktorí môžu do roka stroviť dvamilióny až trimilióny dolárov. Ich nádherné paláce nie sú pristavené k sebe, ale stoja vo skvostnej záhrade a jediná rodina, pravda, s početným služobníctvom, obýva tieto pomníky ľudskej prepiatosti a márnivosti. V tejto nádhernej avenue panuje v lete v zime zádumčivá tichosť, iba tu a tam sa ukáže zvedavý pocestný. Žiadna pouličná železnica, aké sa v ostatných čiastkach križujú na všetky strany, žiadne telegrafné stĺpy a drôty, žiadne nájomné koče, žiadne vozy s tovarom, žiadne robotné ľudstvo idúce rýchlym krokom! Široká ulica je prázdna; iba niekedy zahrčí nádherný koč, v ktorom daktorý z obyvateľov tejto „bohatstvom zakliatej“ štvrte mesta ide za svojím rozptýlením. Toto je iste jeden z najsmutnejších dôkazov americkej nerovnosti, lebo takéto úplné odlúčenie boháčov od iných vrstiev obyvateľstva som v Starom svete na svojich cestách nikde nespozoroval.

Alebo čo vymysleli Američania na železniciach? Rozdelenie vozňov na triedy považuje brat Jonatán za neslušné, lebo vraj uráža cit „rovnosti“. Vymysleli teda, ako som to už bol spomenul, dva druhy vlakov: jeden pre boháčov, druhý pre chudobných. Vlaky pre boháčov, čiže vlaky prvej triedy, sú tak skvostne vystrojené, že ten, kto ich nevidel, nemá o tom ani pochopu. Komu však peňažné pomery nedovolia zaplatiť si cestu v týchto nadmieru skvostných, ale aj drahých vlakoch, odkázaný je na takzvané vysťahovalecké vlaky, ktoré sú, pravda, dosť lacné, ale majú takú nedbalú obsluhu, že najčastejšie nešťastia sa stávajú práve na týchto vlakoch. Dosť na tom, bohatý Američan sa nechce viezť ani na železnici s chudobným človekom. A to je tiež americká „rovnosť“.

Podobne je to aj na pouličných železniciach vo veľkých amerických mestách. Bohatí ľudia im vyhýbajú, aby sa náhodou nedostali k ošúchanému kabátu dajakého chudobného, i keď statočného robotníka. Načože by im boli tie nádherné koče? Pouličné železnice sú teda určené hlavne pre nižšie a stredné vrstvy obyvateľstva, ktoré sa neživia zhŕňaním úrokov z miliónových kapitálov, ale z vlastnej práce, či už duševnej alebo telesnej. Pre tieto vrstvy obyvateľstva sú pouličné železnice opravdivým dobrodením; za pár grajciarov dostane sa robotník až na koniec mesta, kde si môže aj s rodinou najať lacné obydlie. Ráno ide železnicou do roboty a večer sa zase vracia domov.


Keď sme už pri tej „rovnosti“, pozrieme sa, ako to vyzerá so spravodlivosťou na amerických súdoch. Či je rovnaká pre všetky vrstvy obyvateľstva? Lenže nebývali by v Novom svete ľudia majúci toľko slabosti, keby známe heslo: každému, čo mu patrí, nemalo ani tu nijakú štrbinu. Veru i v Amerike veľmi často malých zlodejov lapajú a veľkých nechávajú behať po slobode. Spomeniem tu len dva prípady z vlastnej skúsenosti.

Krátko po mojom príchode do Chicaga prepustili z úradu mestského pokladníka, lebo spreneveril 800 000 dolárov, hoci svoju funkciu zastával iba krátke dva roky. Ale to mu stačilo, aby „užil času ako hus klasu“ a nahonobil si krásny majetok. V zmysle predpisov o mestskom úradovaní musel tento úradník každý mesiac prisahať, že má svoju kasu v poriadku; až keď niektorí členovia dozorného orgánu mestskej správy začali tušiť v pokladnici neriad, prikročilo sa k prísnemu vyšetrovaniu, a klam vyšiel najavo. A ako sa tento panák bránil, keď bol usvedčený z krivej prísahy? Originálne americky! Vraj pri každej mesačnej prísahe rozumel svoju osobnú kasu, a tú mal vždy v poriadku. Preto o krivej prísahe nemôže byť ani reči. Ukradnuté peniaze mal zložiť, ale už ich nikde nebolo; zlodej vedel včas odpratať svoju korisť. Úradu ho síce zbavili, ale — nechali na slobode. Bol z toho, pravda, v novinách neslýchaný krik a lomoz, ale o niekoľko týždňov všetko zas utíchlo a „majster zlodejov“ začal bez prekážky užívať ovocie svojho úradovania.

A ako pochodil druhý klamár pochádzajúci z nižšej vrstvy robotníkov? Čujte a posúďte. Tento človek oklamal jedného zo zámožnejších obyvateľov mesta o 400 zlatých. Oklamaný ho žaloval. Robotník sa pred súdom vyhováral hlavne na to, že dlhý čas nemal nijakú prácu, takže nemohol ani zaplatiť svoju dlžobu; svojho veriteľa nijako však nechcel oklamať. Všetko chcel statočne vynahradiť, len čo mu to bude možné. Na dôkaz dobrej vôle časť dlžoby aj skutočne splatil. A rozsudok? Jeden rok žalára! Koľko by bol teda podľa tejto miery zaslúžil onen prvý veľký zlodej? Iste by celý jeho život nestačil na „odsedenie“ zaslúženého trestu. Ako však takéto krikľavé prípady pôsobia na mravnosť, to netreba, zdá sa, rozoberať.

Pri všetkej tej vychválenej americkej „rovnosti“ musím pripomenúť ešte jednu nerovnosť, ktorá má však svoje dobré stránky, najmä pre chudobných prisťahovalcov. Je to nerovné rozvrhnutie dane medzi rozličné vrstvy obyvateľstva podľa toho, či je kto skutočným americkým občanom, či nie. Kto nemá americké občianstvo, neplatí žiadnu priamu daň, lebo štát iba od toho vyberá túto daň, kto požíva občianske práva. Štátne občianstvo Severných štátov amerických môže však žiadať iba ten, kto už strávil na ich území päť rokov.

Každý americký obyvateľ je však podrobený nepriamym daniam; z nich prvé miesto zaujíma daň domová. Je potom prirodzené, že čím je väčšia daň od príjmov z domu, tým je drahšie i nájomné. Ďalej je tu daň z tabaku, ale to je daň dobrovoľná. Kto ju nechce platiť, nech nefajčí.

O rok i ja sa už budem uchádzať o občianske právo Spojených štátov; veď to mi nebude prekážať, keby som potom ešte raz vo svojom živote chcel vidieť svoje drahé rodisko tam na Pohroní.

Celú knihu si môžete prečítať na stránke zlatyfond.sme.sk.  
Zdroj obrázkov - Wikipedia, Public Domain

pondelok, 5. októbra 2015

Tri knihy, ktoré moderná verejnosť vníma inak, ako ich autori a originálni čitatelia

Staré knihy to s modernými ľuďmi majú ťažké - Huckleberry Finn musí výjsť v "revidovanej verzii", ktorá neobsahuje rasové narážky; väčšina čitateľov je znechutená, že v Stratenom svete plnom dinosaurov nenájdu romantickú zápletku; alebo že d'Artagnan a Rochefort sa nakoniec spriatelia.  Sú však knihy, ktoré sú nepochopené ako celok a dnešní čitatelia ich vnímajú úplne rozdielne ako ich autori a pôvodní čitatelia.


Dracula

Staré sídlo, nebezpečné a plné nástrah.
Všeobecný dojem: prvý upírsky román, ktorý dal tón celej literatúre
Skutočnosť: Dracula nie je prvým, ani originálnym dielom. Je skôr kompiláciou "toho najlepšieho", čo vtedajšie hrôzostrašné a gotické romány predstavovali. Okrem literárnych vedcov si dnes asi nik neprečíta Varneyho, alebo Carmillu. Rovnako literárne postupy nie sú ničím výnimočným a jedinou novinkou je prímes východoeurópskych reálií. Skutočným predobrazom moderných vampírov je Lord Byron, ktorého život bol zmesou tragickej romantiky, literárneho experimentu a egoizmu, čo fascinovalo jeho nasledovníkov.
Čo môže za "nepochopenie": Kniha je obeťou vlastnej slávy a množstva adaptácií, pričom s postupom času je to čoraz horšie. Coppolov Dracula sa aspoň trochu snažil vrátiť ku koreňom, ale u mohých divákov sa "denný" Dracula nestretol s pozitívnymi prijatím. 
Odporúčané čítanie: Životopis Lorda Byrona

Vojna Svetov

Všeobecný dojem - prvé skutočné sci-fi. Mimozemšťania, odvážni muži, ktorí sa im ubránia. Niečo ako Deň nezávislosti z roku 1900.
Vojna svetov, verzia pre ZX spectrum
Skutočnosť: Keď prvýkrát čítate knihu, ste zdesení, ako ľudstvo ťahá za kratší koniec. Británia nielenže nevyhrá, ale prehrá na celej čiare a hlavný hrdina prežije väčšinu času v úkryte.  a Zem zvíťazí vďaka mikroorganizmom, na ktoré neboli invázne jednotky pripravené. Napriek tomu, že kniha prvýkrát hovorí o invázii z vesmíru, je iba variáciou na "inváznu literatúru" konca 19 storočia, ktorá hovorila o invázii Nemecka, alebo inej mocnosti do Anglicka. Knihy boli vo svojej dobe neuveriteľne populárne a Wells nahradil Nemcov marťanmi.
Čo môže za "nepochopenie": I. Svetová vojna, ktorá skončila obdobie "inváznej literatúry". Chemické zbrane, zeppelíny a ponorková vojna boli oveľa realistickejšie ako akékoľvek šialené predstavy o možnej invázii cez kanál. Invázna literatúra je dnes definitívne mŕtvy žáner a jediné, čo čitateľom zostalo v pamäti, boli Wellsovi marťania.
Odporúčané čítanie: The Swoop! Skvelá paródia na invázny žáner, keď Anglicko napadne deväť cudzích mocností vrátane Polynézanov na kanoe a Švajčiarskych oddielov. 

Gulliverove cesty

Gullivers travels 2010 poster.jpg

Všeobecný dojem: klasická rozprávka o cestovaní Gullivera do krajiny trpaslíkov a obrov. 
Skutočnosť: Skvelá satira na vtedajšie Anglicko - irónii sa medze nekladú - univerzita, ktorá nerobí nič iba obsluhuje "stroj na slová". Krajina plná vysokoškolsky vzdelaných ľudí, ktorí sú absolútne zbytoční. Hovoriace kone s väčšou inteligenciou ako ľudia. Toto je iba vrchol ľadovca a po prečítaní nebudete vedieť či sa máte smiať, alebo plakať nad tým, že sa toho až toľko veľa nezmenilo.
Čo môže za "nepochopenie": Adaptácie a výbery rozprávok, ktoré ignorujú tretiu a štvrtú časť a zjednodušujú prvé dve.  Lietajúci ostrov? Hovoriace kone? Okrem adaptácie Hallmarku sa tieto dve časti neobjavili v žiadnej predchádzajúcej adaptácii.
Odporúčané čítanie: Gulliverove cesty - časť o Japonsku - áno, bol aj v Japonsku.