streda, 30. septembra 2015

Dobrodružstvo dvoch spolupracovníkov - J.M.Barrie a A.C.Doyle

Kde bolo tam bolo...  Produkčné spoločnosti hľadali autorov, ktorí napíšu najlepšiu komickú operu, ktorá predčí všetky veľdiela 19 storočia. A tak angažovali pomerne neznámeho dramatika, ale ten nestíhal operu dokončiť, a preto mal operu dokončiť slávny autor detektívok.  Ako spolupráca dopadla, o tom sa dozviete z nasledujúcej poviedky:

Pre A.C.Doylea od jeho priateľa J.M.Barrie - Dobrodružstvo dvoch spolupracovníkov.


Uzatváram dobrodružstvá môjho priateľa Sherlocka Holmesa a na úvod musím povedať, že až na udalosť, o ktorej budete teraz počuť a ktorá ukončila jeho kariéru, sa nikdy nezaoberal žiadnymi záhadami, ktoré by mali čo dočinenia s osobami, ktoré si zarábali písaním.

Ako zvykol hovorievať: "Nezvyknem hodnotiť svojich klientov, ale osoby, ktoré sú spojené s literatúrou sú pre mňa tabu."

Jedného večera sme boli v našich izbách na Baker Street a ja som bol (ako si pamätám) pri strednom stole a spisoval som "Prípad muža bez korkovej nohy" (ktorá tak zmiatla Kráľovskú spoločnosť a a všetky vedecké inštitúcie Európy ). Holmes sa zabával trénovaním streľby z revolvera. Už sa to stávalo zvykom, že každý letný večer strieľal okolo mojej hlavy, tak tesne, až z guliek vytvoril moju fotografiu na náprotivnej steny. Dôkazom jeho zručnosti bolo aj to, že niektoré z týchto portrétov mali obdivuhodnú podobnosť s originálom.

Náhodou som sa pozrel z okna a videl som dvoch pánov, ktorí sa rýchlo náhlili po Baker Street. Spýtal som sa, kto sú. Holmes si zapálil fajku a urobil na stoličke osmičku a odpovedal:
"Sú to dvaja spolupracovníci na komickej opere, a ich hra nedopadla ktovieako slávne."
Vyskočil som s úžasom zo stoličky až k stropu a on mi vysvetlil:
"Drahý Watson, títo muži majú nízke povolanie. Toto dokážem vyčítať z ich tváre. Tie malé kúsky modrého papiera, ktoré v hneve rozhadzujú sú kusy z Durrantovho večeníka.  Každý z nich ich má stovky - veď sa pozrite na ich plné vrecká.  Určite by po nich neskákali od zlosti, ak by to bolo príjemné čítanie."
Zase som vyskočil až k stropu (ktorý to veľmi poznačilo), a vykríkol som: "Úžasné! ale možno sú to iba obyčajní spisovatelia."
"Nie," povedal Holmes, "obyčajným spisovateľom stačí jedno tlačové oznámenie týždenne. Iba zločinci, dramatici a herci ich dostávajú stovky."
"Možno sú to herci."
"Nie. Herci by prišli kočom."
"Viete mi o nich ešte niečo povedať?"
"Nič výnimočné. Z blata na topánkach vysokého vidím, že je z Južného Norwoodu. Druhý je  očividne Škótsky autor."

"Odkiaľ to viete?"
"Vo vrecku má knihu, ktorá sa volá "Auld Licht..." a ktorú jasne vidím. Kto iný ako spisovateľ by nosil  knihu  s takýmto názvom?"
Musel som priznať, že je to nepravdepodobné.  Už bolo jasné, že títo dvaja páni (hoci je otázne, či ich možno tak nazvať)  hľadajú náš byt. Mnohokrát som hovoril, že môj priateľ Holmes zriedka prejavoval svoje city, teraz ožil záujmom.  V tomto momente to dalo miestu podivný nádych víťazstva.

"Watson," povedal, "ten veľký chlapík si po dlhé roky privlastňoval moje najvýnimočnejšie prípady, ale nakoniec som ho dostal - konečne!"

Opäť som vyletel ku stropu a keď som sa vrátil späť, cudzinci boli v miestnosti.

Abbe-08.jpg
"Páni, vidím", povedal Sherlock Holmes, "že sa vo vašom živote v poslednom čase vyskytli výnimočné zmeny."
Krajší z nich sa spýtal, ako to vedel, ale väčší z nich sa iba zamračil.
"Zabúdate, že na prsteníku nosíte presteň," odpovedal Holmes pokojne.
Opäť som takmer vyskočil k stropu, keď zasiahol veľký surovec.
"Takéto hlúposti možno zaberajú na verejnosť, Holmes," povedal, "ale na mňa to neplatí. A Watson, ak znovu vyskočíte až k stropu, postarám sa o to, aby ste tam zostali."
Zrazu som spozoroval zaujímavý fenomén. Môj priateľ Sherlock Holmes sa scvrkol. Zmenšil sa mi priamo pred očami. Túžobne som sa pozrel na strop, ale nenabral som odvahu k činu.
"Takže vytrhneme prvé štyri strany," povedal chlapisko, "a budeme sa venovať obchodu. Chcem vedieť prečo..."
"Dovoľte mi," povedal Holmes s jeho pôvodnou odvahou. "Chcete vedieť, prečo verejnosť nechodí na vašu operu."
"Presne," povedal druhý ironicky, "to ste určite vyvodil z gombíkov mojej košele." Potom vážne dodal, "príčinu toho môžete zistiť iba jedným spôsobom -  musím trvať na tom, aby ste si pozreli celé naše predstavenie."

Toto bola chvíľa, ktorá ma naplnila úzkosťou. Striaslo ma, pretože som vedel, že ak by išiel Holmes, musel by som ísť s ním. Ale môj priateľ mal zlaté srdce. "Nikdy!" divoko zvolal. "Urobím pre vás čokoľvek, len aby som to nemusel urobiť."
"Vaša ďalšia existencia na tom závisí," povedal výhražne veľký muž.
"Radšej sa rozplyniem do vzduchu," odpovedal Holmes a hrdo si sadol na ďalšiu stoličku. "Ale môžem vám povedať, prečo verejnosť nechodí na vaše predstavenie aj bez toho, aby som ho musel pretrpieť."
"Prečo?"
"Pretože," odpovedal Holmes pokojne, "radšej zostanú doma."
Po tomto neuveriteľnom odhalení nastalo mŕtvolné ticho. Na moment títo dvaja votrelci zízali v úžase na muža, ktorý nádherne rozlúštil túto záhadu. Potom vytiahli nože... Holmes sa zmenšoval a zmenšoval, až kým z neho zostal iba kruh dymu, ktorý pomaly stúpal k stropu.

Posledné slová veľkých mužov sú často výnimočné. Toto boli posledné slová Sherlocka Holmesa:
"Hlupáci, hlupáci. Roky som sa staral o váš luxus.  Iba mojim pričinením ste sa vozili drahými autami1, akými sa ani jeden spisovateľ doteraz nevozil. Odteraz vás čaká cestovanie autobusom!"

Surovec sa zdesene zložil do kresla. Druhý autor však nepohol ani brvou.

1. A.C.Doyle vlastnil jeden z prvých automobilov a nemal vodičský preukaz 

Poviedka neprešla redakčnými úpravami
Zdroj obrázkov (ako už tradične) Wikipedia - Public Domain

nedeľa, 27. septembra 2015

John Bunyan: Cesta pútnika

Pilgrim's Progress first edition 1678.jpgAlegória ako literárny žáner nemala nikdy na ružiach ustlané. Jedna z mála jasných alegórií, ktorá bola pozitívne prijatá za posledných 100 rokov bola Farma Zvierat.
Asi najlepšia alegória klasickej Európskej literatúry má už viac ako 300 rokov a narozdiel od ostatných kníh, ktoré končia výrokom "...bol to iba sen...", táto sa tým netají a prezradí nám to už na začiatku.

V skratke sa dej opiera o putovanie Kresťana do Nebeského mesta. Celá cesta je podobenstvom kresťanského života s okolnosťami, ktorými prechádza. Niektoré sú nebezpečné, iné náročné...

... neďaleko odtiaľ, kde ležali, bol hrad, zvaný Hrad Pochybovania, ktorého majiteľom bol Obor Zúfalec, a bolo to na jeho zemi, kde teraz spali. A tak vstanúc včasne ráno a chodiac horedolu po svojich poliach prichytil Kresťana a Nádejného spať na svojej zemi. Najedovaný a hrubým hlasom ich zobudil a pýtal sa ich, odkiaľ sú a čo robia na jeho pôde? Povedali mu, že sú pútnici a že ztratili svoju cestu...

Ale záver je plný nádeje a radosti.

Bunyan bol uväznený za nedovolené kázanie a vedenie bohoslužieb, pričom kniha odrážala jeho skúsenosti a  osobnú vieru.

...Vtedy vyšli porotci utiahnuc sa k spoločnej porade, ktorých mená boli: pán Slepec, pán Ničdobrý, pán Zlomyseľný, pán Chlipný, pán Prostopašný, pán Hlavatý, pán Vysokomyseľný, pán Nepriateľský, pán Luhavý, pán Ukrutný, pán Svetlonenávi a pán Nezmieriteľný. Každý z nich medzi sebou vyriekol proti nemu svoj rozsudok, a potom spoločne a jednomyseľne usúdili, že vyrečú pred sudcom, že je vinný. A prvý medzi nimi, pán Slepec, nadporotca, povedal: "Vidím jasne, že človek je sektár."

Čitateľom sa podarilo identifikovať niektoré geografické lokácie, ktoré sa nachádzajú v knihe

...Na konci doliny Pokorenia bola iná dolina, dolina Tône Smrti. Touto dolinou musel isť Kresťan, lebo cesta do nebeského mesta leží zrovna jej stredom. Dolina je veľmi pustá a príšerná, a prorok Jeremiáš ju takto opisuje: „Púšť, zem pustá a jamistá, zem vypráhla, zem tône smrti; zem, ktorou nechodí žiaden človek (iba Kresťan), a kde nebýva žiaden človek“ (Jerem. 2,6.). Tu sa mal Kresťan ešte horšie ako v boji s Apollyonom, ako to nasledujúce ukáže...

The Pilgrim's Progress by Byam Shaw05.jpgPráve toto je obrazom autorovej zbožnosti a výnimočného duchovného života. Mnohých prekvapí, že autor nebol teologicky a literárne vzdelaný a napriek tomu má kniha jasný  dej a nezabudnuteľné postavy. Je až nepochopiteľné, že sa dnes knihe venuje toľko málo pozornosti.

Kniha bola preložená do mnohých jazykov a v češtine a slovenčine nájdete niekoľko prekladov. Otázka autorských práv tých starších je diskutabilná, nakoľko sa ich dotklo predĺženie doby z 50 na 70 rokov a dnes nie sú voľnými dielami.

e-kniha v angličtine


Zdroj obrázkov - Wikipedia

piatok, 18. septembra 2015

Spoiler alert - znamená poznanie obsahu všetko?

Existuje skupina čitateľov, ktorí sa klasickým knihám vyhýbajú z jednoduchého dôvodu - pretože poznajú ich dej.  Väčšina čitateľov vie, že Pán Hyde a Doktor Jekkyl sú jedna a tá istá osoba, alebo že sa Ebenezer Scrooge nakoniec polepší. Vieme o tom, že Robinson sa dostane z ostrova živý, aj o tom, že v Hamletovom prípade sa nedá povedať o "rozprávkovom konci".  V našej pamäti zostane nejasný obraz o deji a o závere, ktorý však nemáme z čítania knihy, ale z vedľajšieho zdroja.


Vojna a mier - Napoleon, Rusko, láska... veď to poznáte

Týmto sa klasická literatúra dostáva na okraj záujmu a čoraz viac platí, že "klasické knihy sa odporúčajú, ale nečítajú".  Prvou otázkou je, či skutočne letmý pocit "viem o čom to je", znamená všetko. Pekným príkladom je kniha  Zločin a trest.  Zhrnutie deja väčšinou vyzerá asi takto:

Hlavnou postavou románu je chudobný petrohradský študent Rodion Raskoľnikov. Bol veľmi nadaný, v odbornom časopise mu vyšiel článok, v ktorom obhajuje právo človeka "v záujme dobrej veci" odstrániť niekoho, kto škodí väčšej skupine ľudí. Keďže je veľmi chudobný hrozí mu, že pre nedostatok peňazí bude musieť prerušiť štúdium. Kvôli sebe i svojej sestre, ktorú matka núti vydať sa za bohatého, ale nemorálneho muža, sa rozhodne zabiť starú úžerníčku, ktorá zdierala mnoho chudobných ľudí (peniaze od nej si požičiaval i Raskoľnikov). Svoj čin chladnokrvne naplánuje a je presvedčený, že robí dobrú vec, lebo táto žena bola zlom. Svedkom tejto vraždy sa ale nechtiac stala i sestra úžerníčky, a tak Raskoľnikov zabije aj ju. Napriek hroznému činu, ktorý spáchal, spočiatku nemá žiadne výčitky svedomia, "Nezabil som človeka, ale princíp!". Postupne ho ale začnú prenasledovať vidiny, strach a výčitky svedomia. So svojím trápením sa zdôverí svojej priateľke Soni, ktorá ho presvedčí aby sa priznal a prijal trest – lebo inak sa výčitiek svedomia nezbaví. Po zložitom vnútornom zápase sa Raskoľnikov napokon prizná. Je odsúdený na nútené práce na Sibíri, kam s ním odchádza aj Soňa. Až prijatie trestu znamená pre Raskoľnikova vykúpenie. 
Týchto pár riadkov stačí k tomu, aby študent dostal dvojku z literatúry a odchádzal s pocitom, že mu kniha nemá čo povedať. Ale opak je pravdou. Keď začnete čítať knihu, pochopíte, aké psychologické hry začal s čitateľmi hrať autor a nie je to ďaleko od vyšetrovacích metód Porfyria, ktorý sa s Raskoľnikovom. Práve táto postava človeku, ktorý si prečítal spoiler unikne a popri tom je jednou z najoriginálnejších. Pre ruskú literatúru 19 storočia bol typ zbytočného človeka, akým je Raskoľnikov, pomerne bežným zjavom, ale inteligentný a psychologicky zdatný vyšetrovateľ, ktorému ide o nápravu zločinca a nie trest je novinka, s akou sa tak skoro nestretneme.

Novinka - vyšetrovateľ, ktorý ide na veci psychologicky a hrá sa so zločincom až do konca.

Klasická literatúra totiž často neprináša nové dejové línie, ale prináša na svoju dobu hlbší  pohľad, filozofické otázky, alebo nové metódy, ktorá spoilermi unikajú.

Iróniou je, že práve vďaka tomuto fenoménu nám moderní autori a vydavatelia podsúvajú romány a filmy s jemným pozlátkom novosti, pričom pod povrchom sa ukrývajú recyklované príbehy a postupy.



Zdroj citátu a obrázkov - (ako inak) Wikipédia

streda, 16. septembra 2015

Ľudovít Vladimír Rizner - Rozprávočky zo života slávnych mužov

Ruský cár Pavel I., ktorý, ako známo, mával často veľmi podivné nápady, stretnul jednoho dňa obecného vojaka, ktorý sa mu bol už na prvý pohľad veľmi zapáčil, a umienil si, že ho preto povýši.
„Poručík , vstúpte ku mne do koča!“ zavolal na neho cár.
„Veličensto, som len obecným vojakom!“ odvetil povolaný vojak.
„Kapitán! Cár sa nemýli!“
„Prosím, veličenstvo, poslúcham!“
„Veľmi dobre, major, posaďte sa vedľa mňa. Dnes máme pekné počasie.“
„Veličenstvo netrúfam si…“
„Čo to znamená?“
Vtedy bol už povoz dorazil do palácu. Keby bola vozba dlhšie trvala, kto vie, s akou hodnosťou by bol prepustený býval šťastný vojak.



Raz priviedli pred kráľa Fridricha II. vojenského desertéra, ktorý sa vyhováral, že preto utiekol, poneváč veci jeho veličenstva stoja veľmi zle.
„No,“ vraví Fridrich dobromyseľne, „počkaj ešte osem dní, synku; nepôjde-li to lepšie, teda utečieme spolu!“









Jean-de-la-fontaine.jpgLafontaine býval často veľmi roztržitý. Stalo sa, že mu zomrel jeho dobrý priateľ, ktorého až do hrobu doprevádzal. Po niekoľkých dňoch šiel do bytu zosnulého, aby ho navštívil. Keď bol upozornený, že priateľ jeho už zomrel, zľakol sa, no vzpamätajúc sa, zvolal:
„Skutočne, veď som i ja bol na jeho pohrebe!“








Na dvore francúzskeho kráľa Ludvika XIV., keď v druhej polovici XVII. storočia stál na najvyššom stupni slávy a moci svojej, žil i chýrečný spisovateľ a cirkevný rečník, biskup Bossuet, pre svoje cnosti všeobecne vážený.
Ludvik chcel byť všetko na svete; raz tedy uklepal niekoľko malých básničiek a dal ich Bossuetovi k posúdeniu. To veru bol tvrdý oriešok; lebo na celom dvore nikto neopovážil sa o niečom neprajne súdiť, čo s kráľom stálo v akomkoľvek spojení.
Na druhý deň pýta sa kráľ Bossueta:
„Akože sa vám ľúbily moje básne?“
Bossuet pokloní sa úctive a povie:
„Vašej jasnosti nič nie je nemožného vo veciach ľudských; vaša jasnosť ráčila si umieniť zlé verše popísať, a hľa, vašej jasnosti podarilo sa to k podivu!“
Všetci prítomní dvoraníni stáli ako oparení, lebo plazivú pochvalu očakávali; Ludvik ale od tej doby nikdy viac nechcel byť — básnikom.


Napoleon I. mal nasledujúci rozhovor s Ameillonom, členom akademie:
„Vy ste pán Aselon?“ pýtal sa cisár.
„Áno, ja sa volám Ameillon.“
„Áno, áno, Ameillon! Vy ste dokončili rímsku historiu Lebona?“ pýtal sa cisár ďalej.
„Áno, sire, Lebo…“
„Až po zaujatie Carihradu Arabmi?“
„Áno, sire, Turkami.“
„Nu, tak je, Turkami. Roku 1449.“
„Áno, sire, roku 1453.“
„No, konečne roku 1453.“
Ale toto nevadilo, že Ameillon s oduševnením hovoril:
„Je to čudné! Cisár všetko zná… On nemá sa už čo učiť.“





Celú knihu si môžete stiahnuť, alebo prečítať na stránke zlatyfond.sme.sk