pondelok, 24. augusta 2015

Lew Wallace - Ben Hur

Väčšinou je kniha v horšom stave.
Vo väčšine knižníc nájdete knihu s podobným obalom. 
Vyskytuje sa  aj v antikvariátoch, nakoľko vyšla v pomerne veľkom náklade a dnes patrí do kategórie definitívne zabudntých. Môže za to do značnej miery film z roku 1959, ktorý bol doslovnou Oscarovou žatvou - získal ich 11 a dodnes sa tento stav podarilo vyrovnať iba niekoľkým filmom. Film pokryl väčšinu knihy a podarilo sa mu pomerne kvalitne vyrovnať s duchovným posolstvom, ktoré román prináša.


Skúsme však vykopať román z nánosov zabudnutia a vrátiť mu jeho hodnotu. Autor Lew Wallace bol najmladším generálom únie, guvernérom Nového Texasu a veľvyslancom v Turecku. Knihu Ben Hur začal písať počas voľného času v Novom Mexiku a výnimočným spôsobom sa mu podarilo spojiť Biblické udalosti a dobrodružný text. Kniha sa stala krátko po jej vydaní senzáciou, ale zároveň aj ostrým terčom kritikov, ktorí jej vyčítali jednoduchý štýl, prílišnú akčnosť a jednoduchý dej. Ale práve toto pomohlo jej úspechu. Kniha sa stala synonymom oddychového čítania s duchovným obsahom.



Na druhej stane kniha stojí pevne v 19. storočí. Opisy, realistický vyjadrenia a schematické dialógy sú na každej tretej stane a ak čitateľ čaká moderný román Hemingwayovského typu bude zaskočený. Práve preto je pre mnohých nestráviteľná, čo z nej nerobí nekvalitné dielo.



Zaujímavosti o knihe


  • Autor Lew Wallace sa počas písania knihy stal kresťanom.
  • Henryk Sienkiewicz bol knihou inšpirovaný k napísaniu knihy Quo Vadis
  • Generál Grant bol tak vtiahnutý do deja, že prečítal celú knihu za 30 hodín. 
  • Kniha vyšla vo viacerých vydaniach rozdelená na dva diely.



štvrtok, 20. augusta 2015

G.K.Chesterton - Čo som našiel vo vrecku.



         Kedysi, keď som bol ešte veľmi mladý, stretol som sa s jedným z tých mužov, vďaka ktorým je impérium také, aké je. Mal astrachánový kabát a astrachánové fúzy - husté, čierne a kučeravé. Či už si fúzy nasadil zároveň s kabátom, alebo jeho napoleonská vôľa dovolila, aby mu fúzy rástli nielen na bežnom mieste, ale aj na šatoch, to neviem. Iba si pamätám, že mi povedal:"Dnes sa človek nikam nedostane, ak sa bude iba obšmietať s rukami vo vreckách."
         Odpovedal som mu so značnou drzosťou, že sa možno niekam dostane, ak bude mať ruky v cudzích vreckách; načo začal niečo hovoriť o vývoji morálky, z čoho usudzujem, že na mojich slovách bolo niečo pravdy. Spomenul som si na túto príhodu, pretože bola spojená s inou príhodou, ak sa to dá tak nazvať, ktorá sa mi prihodila nedávno.  Iba raz v živote bol zo mňa vreckár a to (asi z roztržitosti) vo svojom vlastnom vrecku. Môžeme tomu tak hovoriť, pretože som prežíval podobnú neistotu a napätie ako zlodej. Vôbec som nevedel, čo tam nájdem.  Bolo by určite nadnesené hovoriť o mne, že som poriadkumilovný, ale väčšinou mám vo svojich veciach prehľad a viem povedať, kde sú a čo s nimi je, až do chvíle, kým sa nedostanú do mojich vreciek. Ak raz niečo skĺzne do tejto neznámej priepasti, môžem im iba zamávať na rozlúčku ako Vergílius.  Domnievam sa, že veci, ktoré som dal do vreciek sú ešte stále tam; to isté platí o veciach, ktoré som hodil do mora.

         Ale pozerám na bohatstvo uložené v oboch týchto bezodných priepastiach s rovnakou úctivou nevedomosťou. Hovorí sa, že v posledný deň more vydá svojich mŕtvych; a ja predpokladám, že pri rovnakej príležitosti sa objavia  dlhé rady mimoriadnych vecí, ktoré boli v mojich vreckách. Už som zabudol, čo v nich je a neprekvapilo by ma, ak by tam bolo niečo výnimočné, až na peniaze, ktoré tam určite nebudú.

        Žil som doteraz v stave nevinnosti.  Chcem tu stručne pripomenúť zvláštnu, mimoriadnu, a doteraz nebývalú udalosť, ktorá ma priviedla k tomu, aby som si  chladnokrvne a rozvážne vybral všetko, čo som mal vo vreckách. Bol to počas dlhej cesty treťou triedou. Bol už takmer večer, ale mohol to byť aj iný čas, keďže všetko, čo by pripomínalo zem, nebo, svetlo, alebo tieň bolo premaľované veľkým mokrým štetcom úplne bezfarebného dažďa. Nemal som knihy ani noviny. Nemal som dokonca ani ceruzku, alebo kúsok papiera, abz som mohol napísať náboženský epos. Vo vagóne neboli ani reklamy, inak by som ich začal študovať, pretože stačí niekoľko tlačených slov, aby dali do pohybu duševnú aktivitu a predstavivosť. Ak by som sa ocitol oproti reklame na "Slnečné mydlo", mohol by som uvažovať nad všetkými aspektami uctievania Slnka, Apolónom, letnou poéziou a potom sa presuniem k menej jasnej téme mydla. Neboli tu žiadne tlačené slová, alebo obrázky. Nebolo tu nič, okrem dreva vo vnútri vozňa a dažďová voda za oknami. Tak som si prezeral spoje stien a sedadiel a začal som uvažovať nad fascinujúcou témou dreva. Začal som si uvedomovať, prečo bol Kristus tesár a nie murár, pekár, alebo čokoľvek iné. Zrazu som vyskočil, pretože som si spomenul, že mám vrecká. Nosil som so sebou neznámy poklad. Viselo na mne Britské múzeum a Kensingtonská zbierka kuriozít. Začal som tie veci vyberať.

        Prvá vec, na ktorú som natrafil boli hromady a hromady električkových lístkov z Battrsea. Padali na podlahu ako konfety.  Najprv sa dotkli mojich vlasteneckých citov a vohnali mi do očí slzy; zároveň mi poskytli tlačoviny, ktoré som potreboval. Na zadnej strane boli krátke, ale výstižné vedecké informácie o nejakých liekoch. Teoreticky by sme mohli povedať, že tieto lístky by som mohol považovať za skromnú, ale dobre vybranú vedeckú knižnicu. Ak by moja cesta trvala (čo sa mi v danej chvíli zdalo byť pravdepodobné) niekoľko mesiacov, predstavoval som si, že by som sa pustil do kontroverzného skúmania týchto piluliek a na základe poskytnutých informácií vytvorím argumenty pre a proti. O to viac ma oslovila symbolika lístkov. Lebo ak je symbolom anglického vlastenectva kríž svätého Juraja, tak tieto zdrapy papiera znamenali všetok miestny patriotizmus, ktorý je asi najväčšou nádejou Anglicka.

          Ďalšia vec, ktorú som vytiahol bol vreckový nôž. Vreckový nôž by potreboval minimálne hrubú knihu morálnych úvah. Nôž predstavuje jeden z tých praktických základov, na ktorých stojí celá naša civilizácia. Kovy, tajomstvá materiálu, ako je železo, alebo oceľ ma omámili a začal som snívať. Videl som zvlhnutý les, kde prvý človek našiel medzi bežnými kameňmi podivný kameň. Videl som hrozný a krutý boj,kde sa kamenné sekery a nože trieštili o niečo nové v rukách zúfalca. Počul som všetky kladivá na všetkých nákovách celého sveta. Videl som všetky meče feudálnych vojen a všetko zlo doby priemyselných vojen.  Pretože nôž je krátky meč. Otvoril som ho a pozrel som sa na jeho trblietavý a hrozný jazyk, ktorý nazývame ostrie; a myslel som si, že snáď to bol symbol jednej z najstarších potrieb človeka. V nasledujúcom okamihu som vedel, že som sa mýlil; z môjho vrecka som vytiahol krabičku zápaliek. Videl som oheň, ktorý je silnejší ako oceľ, starší, mocný živel - ten, ktorý milujeme a bojíme sa ho dotknúť. Ďalšia vec, ktorú som našiel bol kus kriedy; a videl som v nej všetko umenie a všetky fresky sveta. Ďalšie boli mince veľmi malej hodnoty; a videl som v nich nielen obraz a nápis nášho  Caesara, ale všetky vlády a poriadky od počiatku sveta. Nemám ani dosť miesta na to, aby som spočítal, čo všetko bolo v tom dlhom a nádhernom sprievode poetických symbolov, ktoré som mal vo vreckách. A nedokážem ani všetky tie veci opísať. Poviem vám však, čo som vo vrecku nemohol nájsť. Nenašiel som svoj cestovný lístok.


(Preklad neprešiel gramatickou ani štylistickou korektúrou.)

streda, 12. augusta 2015

Karel Čapek - Smrt Barona Gadary

“Poslouchejte,” děl na to pan Menšík, “to oni toho vraha jistě chytli, ti poldové v Liverpoolu; to byl řemeslný zločin, a na takový se obyčejně přijde. V takovém pádě seberou všechny notorické lumpy, co zrovna běhají na svobodě, a teď, chlape, pověz, jaké máš alibi. A když nemá alibi, tak je to on. Ona policie nerada pracuje s neznámými činiteli nebo veličinami; abych tak řekl, hledí je uvést na známé čili notorické veličiny. Jak jednou někoho dostanou do rukou, tak si ho změří a vezmou mu daktýlky, a pak už je to jejich člověk; od té doby se k němu s důvěrou obracejí, jakmile se něco šustne; jdou k němu ze staré známosti, jako člověk chodí k svému holiči nebo do své trafiky. Horší je, když se nějakého toho zločinu dopustí neodborník nebo nováček, řekněme vy nebo já; to už má policie těžší dostat se mu na kobylku.
Já mám na policejní direkci jednoho příbuzného, jmenuje se rada Pitr a je to strýc mé ženy. Tak ten pan Pitr říká, když je to loupež, tak to udělal nějaký odborník; a když je to vražda, tak to bude nejspíš někdo z rodiny. On má takové ustálené názory, ten pan Pitr; tak třeba on tvrdí, že člověk málokdy zavraždí cizího člověka, protože to není tak snadné; to už mezi známými se najde spíš příležitost, a v domácnosti je to rovnou na dlani. Když mu dají nějakou tu vraždu, tak on se hledí doptat, kdo to mohl udělat s nejmenšími obtížemi, a za tím jde. Víš, Menšíku, říká, já ti nemám ždibec fantazie nebo důvtipu; to ti každý u nás potvrdí, že jsem největší trouba na direkci. Víš, já jsem stejně primitivní jako ten vrah; a co mě napadne, je stejně všední, obyčejné a pitomé jako jeho pohnutky, plán a čin; a já ti řeknu, že právě tím na to většinou přijdu.
Já nevím, pamatuje-li se kdo z vás na zavraždění toho cizokrajného barona Gandary. To byl takový tajemný dobrodruh, vlasy měl jako havran a krásný byl jako Lucifer; on bydlel v jedné té vile u Grébovky, a co tam se časem dálo, to se nedá ani povídat. Tož jednou k ránu bylo slyšet u té vily dvě rány z revolveru, byl nějaký poplach a pak našli toho barona v zahradě vily zastřeleného. Náprsní portfej měl pryč, ale jinak tam nezůstala žádná kloudná stopa; zkrátka záhadný případ prvního řádu. Tedy tu vraždu dostal můj strýc Pitr, protože zrovna nic jiného neměl; ale jeho šéf mu předem tak mimochodem povídá, pane kolego, tenhle případ sic není ve vašem obyčejném stylu, ale hleďte ukázat, že ještě nejste zralý pro penzi. Strýc Pitr tedy zabručel, že bude hledět, a odebral se na místo činu. To se rozumí, nenašel nic, vynadal detektivům a šel si zase sednout k svému stolu, aby si zapálil svou gypsovku. Kdo by ho viděl v tom smradlavém kouři, myslel by si, že pan Pitr přemýšlí o svém případu, ale to by byla mejlka; strýc Pitr nepřemýšlel, protože zásadně zavrhoval přemýšlení. Vrah taky nepřemýšlí, říkal, toho to buď napadne, nebo nenapadne.
Těm ostatním na direkci bylo strýce Pitra líto; to není případ pro něj, říkali si, škoda tak krásné látky pro Pitra; Pitr je na staré báby, které zabil jejich synovec nebo galán jejich služky. Tož jeden kolega, komisař Mejzlík, zašel jako mimochodem k strýci Pitrovi, sedl si na stůl a povídá: Tak co, pane rado, co je nového s tím Gandarou?
Třeba má nějakého synovce, mínil strýc Pitr.
Pane rado, řekl ten doktor Mejzlík, aby mu pomohl, tohle asi bude trochu jiný případ. Já vám povím, baron Gandara byl velký mezinárodní špión; kdopak ví, o jaké divné věci tady poběží, – mně nejde z hlavy, že se mu ztratil portfej. Já bych se na vašem místě hleděl informovat –
Strýc Pitr potřásl hlavou. Pane kolego, řekl, každý máme své metody; nejdřív se musí vyšetřit, nejsou-li tady nějací příbuzní, kteří by po něm mohli dědit.
Za druhé, povídal doktor Mejzlík, je nám známo, že baron Gandara byl těžký hazardní hráč; vy nechodíte do společnosti, pane rado, vy jen hrajete u Menšíků domino a nemáte takové ty známosti; chcete-li, já se přeptám, kdo s ním v posledních dnech hrál, – víte, ono by tu mohlo jít o nějaký takzvaný čestný dluh –
Strýc Pitr se zasmušil. Poslouchejte, řekl, tohle není nic pro mne; já jsem nikdy nepracoval v těchhle vyšších vrstvách, a na stará kolena si s tím už nebudu začínat. Dejte mně pokoj s čestným dluhem, takový případ jsem jakživ neměl. Když to není rodinná vražda, tak to bude loupežná vražda; a tu musel udělat někdo z domácích lidí. To se tak obyčejně stává. Možná, že má kuchařka nějakého synovce.
Nebo Gandarův šofér, mínil ten Mejzlík, aby strýce dopálil.
Strýc Pitr zavrtěl hlavou. Šoféři, řekl, to za mých časů ještě nebylo; já se nepamatuju, že by šofér spáchal loupežnou vraždu. Šoféři chlastají a kradou benzín; ale aby vraždili, to jsem ještě neměl. Mládenče Mejzlíku, já se držím svých zkušeností. Až budete tak starý jako já –
Doktor Mejzlík byl jako na trní. Pane rado, řekl honem, je tu ještě třetí možnost. Baron Gandara měl poměr s jednou vdanou paní; panečku, nejkrásnější ženská v Praze. Třeba to je vražda ze žárlivosti.
To se stává, souhlasil strýc Pitr. Takovou vraždu jsem už dělal pětkrát. A čím je manžel té paničky?
Velkoobchodník, povídá pan Mejzlík. Moc velká firma.
Strýc Pitr se zamyslil. Tak to zas nikam nevede, řekl. Já jsem ještě neměl případ, že by velkoobchodník někoho zastřelil. Podvody, to oni dělají; ale vraždy ze žárlivosti, to se dělá v jiných vrstvách. Kdepak, pane kolego!
Pane rado, pokračoval doktor Mejzlík, víte, čím se ten baron Gandara živil? Vydíráním. On vám věděl strašné věci o – no, o velké řadě moc bohatých lidí. To je na pováženou, kdo všechno by mohl mít zájem na – hm, na jeho odklizení.
Tak vidíte, řekl na to strýc Pitr, takový případ jsem už jednou měl, ale nemohli jsme to dokázat; byla z toho jen holá ostuda. Co vás nemá, s takovou věcí si už nebudu podruhé pálit prsty. Mně stačí obyčejná loupežná vražda; já nemám rád tyhle senzace a záhadné aféry. Když jsem byl ve vašem věku, tak jsem taky myslel, že jednou udělám nějaký slavný kriminální případ; to už je taková ctižádost. Holenku, s lety to člověka přejde; pak vidí, že se jen stávají obyčejné případy –
Baron Gandara nebyl obyčejný případ, namítal komisař Mejzlík. Pane, já ho znal: hochštapler, černý jako cikán – nejkrásnější lump, jakého jsem kdy viděl. Záhadný chlap. Démon. Falešný hráč. Falešný baron. Poslouchejte, takový člověk neumírá obyčejným způsobem; ani ne obyčejnou vraždou. Tady jde o něco víc. O moc záhadné věci.
Tak mi to nemají dávat, bručel strýc Pitr znechuceně. Já nemám hlavu na záhadné věci. Já se vykašlu na záhadné věci. Já mám rád obyčejné a jasné mordy, jako je vražda trafikantky. Člověče, já už se nebudu učit nějakým novým metodám. Když to dali mně, tak to udělám po svém a bude z toho obyčejná loupežná vražda. Kdyby to dali vám, tak z toho bude kriminální senzace, milostný román nebo politický zločin – Vy máte romantický vkus, Mejzlíku; vy byste z té látky zpracoval báječný případ. Škoda, že to nedali vám.
Poslouchejte, vyhrkl doktor Mejzlík, neměl byste námitek proti tomu, kdybych… docela privátně… za tou věcí šel? Víte, já mám tolik známých, kteří ledacos o tom Gandarovi vědí – Samozřejmě bych své informace dal k dispozici vám, dodával Mejzlík honem. Zůstal by to váš případ – tak co?
Strýc Pitr podrážděně zafrkal. Děkuju uctivě, řekl, ale to nejde. Pane kolego, vy máte jiný styl než já; vám by z toho vyšlo něco docela jiného nežli mně. To se nedá míchat. Co bych si já počal s vašimi špióny, hráči, paničkami a takovou tou honorací? Kamaráde, to není nic pro mne. Mám-li to zpracovat já, tak z toho vyjde takový ten můj všední a špinavý případ… Každý dělá, co umí.
V tu chvíli zaklepal a vešel jeden detektiv. Pane rado, hlásil, tak jsme zjistili, že domovník z Gandarovy vily má synovce. Je to dvacetiletý kluk, bez zaměstnání, a bydlí ve Vršovicích číslo 1451. On často bejval u toho domovníka. A služka odtamtud má milého vojáka; ale ten je teď na manévrech.
Tak je dobře, řekl strýc Pitr. Běžte se podívat za tím domovníkovým synovcem, udělejte prohlídku a přiveďte ho sem.
Za dvě hodiny měl strýc Pitr v rukou Gandarovu tobolku, kterou našli v posteli toho mládence; v noci kluka chytli na flámu a ráno se přiznal, že Gandaru zastřelil, aby mu uloupil ten portfej; bylo v něm přes padesát tisíc korun.
Tak vidíš, Menšíku, řekl mně pak strýc Pitr, to je zrovna takový případ jako s tou starou bábou z Křemencové ulice; tu také zabil domovníkův synovec. Ale safra, hochu, když si pomyslím, že by ten případ dostal Mejzlík, co ten by z té látky udělal! Ale já na to nemám tu fantazii, to je to.”  

pondelok, 10. augusta 2015

Listy vidiečanovi - na Jezuitov s vtipom a iróniu

Blaise Pascal Versailles.JPGBlasie Pascal. Matematik, fyzik, vynálezca, kresťanský mysliteľ. Ako prvý zostavil mechanický počítací stroj, venoval sa teórii pravdepodobnosti, tlakom v kvapalinách, prišiel na nápad pravidelnej autobusovej dopravy... mohli by sme pokračovať, ale  mojim cieľom nie je prepísať "Ottův slovník naučný", ani urobiť "copy-paste" z Wikipedie. V oblasti literatúry sa spomínajú hlavne jeho filozoficko-teologické Myšlienky a  anonymne vydávané Listy vidiečanovi.
Celé sa to začalo pomerne nenápadne. Niekoľko rokov po tridsaťročnej vojne sú Jezuiti  najsilnejšou ideologickou organizáciou v katolíckej časti Európy a všade prevláda snaha o návrat k pôvodnému katolíckemu učeniu. V kláštore Port-Royal vo Francúzsku sa zrodilo reformné/heretické hnutie, ktoré dnes poznáme pod názvom Jansenisti. Ich pohľad na milosť a odpustenie bol na tú dobu radikálny a hľadanie možností ako očistiť cirkev kontrastovalo s vtedajším ľudovým náboženstvom. Ako pri väčšine cirkevných otázok sa na úvod spustila vlna diskusií, ktoré mali vysvetliť, či je "nové" učenie správne, alebo nie. Congress of Breda.jpgJansenisti mali na svojej strane časť univerzitných profesorov, proti nim stál Jezuitský rád, ktorý mal zavedené svoje vnútorné pravidlá, často v ostrom kontraste s radikálnosťou kresťanského učenia. Keďže však Jezuiti ovládali väčšinu škôl a bola im naklonená vládnúca vrstva. Vyzeralo to na krátky proces.

Tu na scénu vsupuje Pascal, ktorý anonymne vydáva sériu ironických listov. Formálne sú písané vidieckemu priateľovi, ktorý musí byť informovaný o tom, čo sa to v tom Paríži vlastne deje. Autor sa spočiatku vysmieva z obidvoch táborov, ktoré používajú rovnaké slová, ale ich obsah je pre každý z nich iný. 

Potom sa pustí do Jezuitov a ich etiky, ktorá umožňovala ospravelniť takmer akékoľvek správanie.  Jezuitská etika bola rafinovane geniálna.
1. Opierala sa o citácie z množstva ich vlastných autorov, ktorí sa navzájom podporovali.
Jozef Ignác Bajza o nich píše:
"Takí bývali jezuiti, obľubovali takéto zdôvodňovanie:
Tak vraví Lessi, Navarrus, Molina,
Vasquez, Covarruvias, Lopez;
Azor, Armilla, Sato, Medina,
Sanchez, Silveira, Gomez."
Citácia bola horšia ako u študentov, ktorí v diplomovke citujú docentov a profesorov zo svojej vlastnej katedry. Týmto spôsobom sa im podarilo vytvoriť si pocit podloženosti názoru.

2. Pracovala s "pravdepodobnosťou" - čo v praxi znamenalo, že si poslucháč si mohol z rôznych názorov ten, ktorý mu pripadal ako pravdepodobný a vhodný pre danú príležitosť. Iba jeden z príkladov za všetky:
Pontius je opačného názoru než Sanchez, keďže však sú obaja učení, oba názory sú pravepodobné.  "Lenže, ctihodný otče, potom to musí byť veľmi ťažká voľba!" namietam. "Vôbec nie," vraví, "treba sa držať názoru, ktorý sa komu najlepšie hodí." A tak sa v listoch dozvieme, že je vďaka tejto metóde možné legitímne nielen klamať, kradnúť, či dokonca vraždiť. Podľa všetkých kazuistov, ex ententia omnium, je dovolené zabiť toho, kto chce vylepiť zaucho, alebo urdrieť palicou, ak si nemožno ináč pomôcť. Čo ešte chcete?

Pascal zaťal do živého a morálne zdiskreditoval Jezuitský rád. Aj keď sa mu podarilo vyhrať v intelektuálnom súboji, v boji s mocnými tohto sveta ťahal za kratší povraz. Listy boli verejne pálené, Pápež odsúdil ako Jansenistov, tak aj listy a kráľ vydal zákaz šírenia knihy. Knihu však nezastavili a šírila sa ďalej aj po smrti autora, nielen ako ukážka zápasu a polemiky, ale aj irónie a satiry.
V Slovenčine vyšla kniha v 60 rokoch a čitateľ musí absolvovať "povinný" úvod, ako vo väčšine filozofických kníh vtedajšej doby aby sa dostal k majstrovskému dielu polemiky a irónie. Citáty: 
B.Pascal, Listy proti Jezuitom, 1963 - Vydavateľstvo politickej literatúry, preklad J. Žigo
J.Záborský: René mládenca príhody a skúsenosti, Zlatý fond SME sk
Zdroj obrázkov:
Wikipedia, Public Domain

streda, 5. augusta 2015

Alternatívne dejiny - začiatok, ktorý by nik nečakal



Ak by niekto čakal, že sa žáner alternatívnych dejín zrodí krátko potom, ako sa medzi čitateľmi objavili prvé knihy H.G.Wellsa, je na veľkom omyle.  Narozdiel od modernej Sci-fi alebo Fantasy, si alternatívne dejiny razili cestičku inou formou. Prvým autorom alternatívnych dejín bol vážený rímsky historik Titus Livius.




Lívius sa podujal na herkulovskú úlohu. Zostavil dejiny Ríma od jeho založenia až po vládu cisára Augusta. Vyzdvihol "staré dobré časy" a snažil sa ukázať na čom stoja "rímske cnosti".  Jeho dielo však neušlo kritikom, ktorí mu vytýkali nedostatočnú prácu s pôvodnými zdrojmi, štýl a jednostranné zameranie. Z pohľadu mnohých sa však najväčšej chyby historika dopustil v 9 knihe.  V 17 časti začal rozvíjať jednoduchú myšlienku: "Ako by to dopadlo, ak by sa Alexander rozhodol bojovať proti Rímu?" A tu sa začínajú prvé nefalšované alternatívne dejiny.



Alexander the Great mosaic.jpg
   



PROTI






1.Bod rozdielu v minulosti -  Moment po víťazstve nad Perzskou ríšou. Lívius priamo hovorí o tom, že Alexander je  "podobný viac Dáreiovi, ako Alexandrovi a priviedol armádu, ktorá zabudla na Macedónsko a zvrhla s k Perzským mravom."

2. Zmena, ktorá sa udiala - Alexandrova expanzia sa po úspechoch na východe obrátila na západ.

3. Zmeny, ktoré pod týmto vplyvom nastanú - v tomto prípade nie sú nijako výrazné. Podľa Lívia by sa Rimania spojili s Karhágom a "strach pred spoločným nepriateľom by vyzbrojil obidve mestá a Alexander by bol porazený vojnou a Rímskou a Púnskou vojnou".


Lívius sa pustil do porovnaní, ktoré bežne nájdete v moderných alternatívnych dejinách. Porovnáva štátne zriadenie, armádu aj spoločenskú situáciu a zamýšľa sa aj nad mierou šťastia. Nakoniec zvíťazí jeho patriotizmus a "logické argumenty".


Latinský text
Anglický text
Český preklad