pondelok, 8. júna 2015

Prvý skutočný detektívny román so všetkým, čo k tomu patrí



Podľa väčšiny čitateľov bol prvým skutočným literárnym detektívom C.A.Dupin. Podľa iných je to vezír Jafar, ktorý je v orientálnej tradícii pozitívnym hrdinom, narozdiel od verzie z animovaného Alladina. Ďalší idú ešte hlbšie do histórie a prvenstvo pripisujú biblickému Danielovi, ktorý podľa neskorších spisov zachránil výsluchom krásnu Zuzanu a neskôr pripraví pascu na falošných kňazov. Takže detektívov je dosť, ale čo prvý pravý detektívny román?   Štúdia v červenom, prvý román so Sherlockom Holmesom? Bolo to o takmer 20 rokov skôr, keď vyšiel Mesačný kameň. Autorom je Wilkie Collins, ktorý bol študentom Charlesa Dickensa.  Prvá Collinsova "detektívka" je Žena v Bielom, kde nájdete pátranie, ale v tomto prípade nejde o typický detektívny román.


O niekoľko rokov sa objaví Mesačný kameň, prvá "skutočná" detektívka, ktorá uviedla na scénu najznámejšie témy detektívok. Všetko sa točí okolo tajomného Mesačného kameňa, ktorý pochádza z Indie.



Britskí vojaci mali tendenciu priviezť si domov krásne suveníry. 

Drahokam zmizne a je na čitateľovi sledovať snahu o odhalenie zločinca, ako aj o znovuzískanie kameňa.  Vyzerá to ako triviálny príbeh, aký by dnes žiadny súdny vydavateľ nevydal, ale v tomto prípade to nie je iba prvenstvo autora, ale aj skvelé spracovanie témy. Narozdiel od neskorších klišé je Collins originálny a predstaví nám témy, ktoré sú pre dobré detektívne romány charakteristické

Tajomný zločin
Postupne odhaľované stopy
Detektívi - amatéri aj profesionáli.  Profesionálny detektív zo Scotland Yardu je napriek všetkým stereotypom, ktoré poznáme z detektívok veľmi kompetentný a schopný. Miestni policajti sú... no ako miestni policajti - sú dobrí presne v tom, čo sa od nich očakáva. 
Množstvo falošných stôp - niektoré sú dovedené do dokonalosti.
Rekonštrukcia zločinu
Zaujímavé ženské postavy s dobrou motiváciou
Mladý pomocník - ktorý nie je člen klubu troch pátračov, na druhej strane poskytne cenné informácie. 
Zatajenie dôležitých informácií z osobných dôvodov
Exotické postavy - ktoré sú hlbšie ako iba "žltý sluha", alebo "čierny poskok" a nakoniec obetujú pre záchranu kameňa viac, ako si môže Európan predstaviť. 
Prekvapujúce odhalenie a zhrnutie

Kritika však k románu nebola veľmi naklonená. O to pozitívnejšie sa o knihe vyjadrili neskorší autori detektívok. Podľa Chestertona ide "o pravdepodobne najlepšiu detektívku na svete", Dorothy L. Sayers ju považovala za jednu z najkvalitnejších a T.S.Elliot ju nazval "prvým, najdlhším a najlepším detektívnym románom..."

Práve druhá Elliotova charakteristika je kameňom úrazu celého románu. Na detektívku je pridlhý. Čitateľ zúfalo šuští stranami, aby sa dostal k ďalšej stope, ktorá by ho posunula ďalej, alebo jednoducho rezignovane preskočí niekoľko strán.  Komu neprekáža dĺžka, ktorá presahuje bežné detektívky o 100 strán, je pripravený na zaujímavú prácu s postavami a je ochotný vrátiť sa späť do čias, keď sa skutočná detektívka ešte iba rodila, pre toho je román ako stvorený. 



štvrtok, 4. júna 2015

Ellis Parker Butler - Prasce sú prasce V

Telegram sa dostal k jednému z úradníkov, ktorý o Flanneryho probléme nevedel nič, preto sa iba zasmial.

- Flannery sa asi zbláznil. Musí predsa vedieť, že neprevzaté zásielky sa posielajú na centrálu do Franklinu, - povedal a poslal mu telegram s rovnakým textom.
Keď Flannery dostal telegram, okamžite sa dal do práce. Šesť pomocníkov, ktorých najal, sa pustilo do roboty s neuveriteľnou rýchlosťou. Nevieme, čo ich poháňalo viac: zúfalstvo alebo predstava, že sa to konečne skončí. Všetci robili klietky zo všetkého, čo sa na tento účel dalo použiť: škatule, obaly od keksov, robili to tak rýchlo, ako bolo v ľudských silách možné. Plnili ich morčatami a posielali na centrálu vo Frankline. Denne, ako rieka, plynuli škatule a debničky plné morčiat z Westcote do Franklinu a nezdalo sa, že by sa to malo niekedy skončiť. Ku koncu týždňa poslali dvestoosemdesiat škatúľ plných morčiat, a napriek tomu ich bolo na konci týždňa o sedemstoštyri viac, ako keď začali.
Po týždni dostal Flannery telegram:
Už nič neposielajte. Sklad je plný!“
Pokračujem!“ znela Flanneryho odpoveď a pokračoval v práci. Ďalším vlakom dorazil do Westcote jeden z hlavných inšpektorov. Jeho inštrukcie zneli: Zastaviť posielanie morčiat za každú cenu.
Keď vlak zastavil, na nástupišti zbadal dobytčák s logom ich spoločnosti. Šesť chlapcov nepretržite nosilo košíky plné morčiat z kancelárie a hádzali ich do vagóna. V miestnosti našiel Flanneryho v košeli, ako lopatou nakladá morčatá do košíkov. Inšpektor začal riešiť problém s morčatami, ale Flannery sa na neho rozhnevane pozrel:
-Toto je posledný vagón. A potom už končíme. Už nikdy sa nedotknem žiadnych prasiat. Ani cudzích, ani morských, ani nijakých. Skoro som skapal! Nabudúce budem vedieť, že všetky zvieratá môžu byť malé domáce zvieratá. A stále budem chcieť najnižšiu cenu.
Znovu sa začal oháňať lopatou, pričom rýchlo hovoril:
- Pravidlá môžu byť pravidlá, ale Mika Flanneryho už nikto nikdy neoblbne. Prasce sú malé domáce zvieratá, kravy budú malé domáce zvieratá, kone a, ak mi prinesú hoc aj levy a tigre, všetko zarátam pod malé domáce zvieratá. Všetko bude po dvadsaťpäť centov za kus.
Na chvíľu sa zastavil, aby jeden z jeho pomocníkov mohol vymeniť plný košík za prázdny. Zostáva už iba niekoľko morčiat. Keď si Flannery všimol, že ich je už iba zopár, vrátil sa mu jeho prirodzený optimizmus a začal sa na veci pozerať z lepšej strany.

- Nech už je, ako je, - povedal veselo, - nie je to také hrozné. Mohlo to byť aj oveľa horšie. Čo ak by tie prasiatka boli slony!?