štvrtok, 24. decembra 2015

Leacock Stephen - Vianoce Hoodoo McFiggina

Niekto by mal konečne ukončiť celú tú maškarádu so Santa Clausom. Čím skôr sa odhalí toto tajnoskárske a nechutné tajomstvo, tým lepšie. Rodič, ktorý pod rúškom tmy podstrčí kravatu za desať centov, aj keď chlapec čakal hodinky za desať dolárov, a nahovorí mu, že je to darček od Santa Clausa, jedná nízko, až úboho.

Mal som dobrú príležitosť pozorovať, ako to fungovalo tieto Vianoce, v prípade mladého Hoodoo McFiggina, syna a dedič McFigginovcov, u ktorých bývam v podnájme. Hoodoo McFiggin je dobrý a zbožný chlapec. Jasne mu povedali, že že Santa Claus neprinesie nič ockovi, ani mamke, pretože dospelým ľuďom Santa už darčeky nenosí. Takže za všetko svoje našetrené vreckové kúpil otcovi krabicu cigár a diamantovú brošňu v cene sedemdesiatich piatich centov pre svoju mamku.  Svoje vlastné darčeky nechal v rukách Santu. Ale modlil sa. Modlil sa, aby mu Santa priniesol korčule, šteniatko, vzduchovku, Noemovu archu, sánky a bubienok - všetko v hodnote sto päťdesiat dolárov. Do Hoodoovej izby som zašiel skoro ráno. Tušil som, že ma čaká zaujímavá scéna. Prebudil som ho a on sa posadil na posteli. Oči sa mu žiarili nadšeným očakávaním, keď žačal rozbaľovať darčeky ukryté v punčoche.

Prvý balíček bol veľmi objemný, voľne prekrytý a na pohľa zváštny.
"Ha! Ha!" Hoodo radostne vykríkol, keď ho začal rozbaľovať. "Stavím sa, že je to šteniatko, zabalené do papiera! "

Bolo to šteniatko?  V žiadnom prípade. Boli to pekné a pevné topánky veľkosti štyri so šnúrkami a všetko to bolo označné: "Pre Hoodoo, od Santa Clausa," a pod tým Santa Claus napísal, "95 centov."
Chlapcovi celou tou radosťou klesla sánka. "Sú to topánky!" povedal a vrhol sa na ďalší balíček, ktorý vyťahoval s nádejou na tvári.
Tentokrát to bola malá okrúhla škatuľa. Hoodoo horúčkovito trhal papier, až lietal naokolo. Potriasol škatuľou, len aby zistil, že vo vnútri čosi šramotí.
"Sú to hodinky s retiazkou! Hodinky s retiazkou!" vykríkol. Potom zdvihol veko.

Boli to hodinky s retiazkou? Nie. Bola to plná škatuľa pekných, zbrusu nových celuloidových golierov. V škatuli ich bol tucet, všetky v rovnakej veľkosti." Chlapcovi od radosti mykalo tvárou. Počkal niekoľko minút, než jeho intenzívna radosť ustúpila. Potom to skúsil znovu.

Tentokrát to bol dlhý a tvrdý balík. Nedal sa spučiť a na jednom konci mal tvar lievika. "To je hračkárska pištoľ!" povedal chlapec a triasol sa od vzrušenia. "Páni! Dúfam, že je tam dosť kapslí. Párkrát vystrelím a prebudím ocka!" Nie, ty môj malý chudáčik, týmto ocka určite neprebudíš. Je to užitočný predmet, ktorý nepotrebuje kapsle a určite nespôsobí požiar. Spiaceho muža sotva prebudíš zubnou kefkou. Áno, bola to zubná kefka, krásna a čistá z pravej kosti, s malou kartičkou, "Hoodoo, od Santa Clausa."

Výraz intenzívnej radosti znova preletel cez chlapcovu tvár, a slzy vďačnosti sa mu tisli do očí. Utrel si ich zubnou kefkou a pokračoval.

Ďalšie balík bol oveľa väčší a zrejme obsahovala niečo mäkké a neskladné. Bolo príliš dlhý na to, aby sa vošiel do pančuchy a bol preto položený na podlahe.
"Zaujímalo by ma, čo to je," uvažoval Hoodoo, a trochu sa ho bál otvoriť. Potom sa jeho srdce poskočilo, a zabudol na všetky jeho ostatné darčeky v očakávaní toho pravého.
"Je to bubon!" zalapal po dychu. "Bubienok, poriadne zabalený." Ale nebol to bubon. Boli to nohavice. Dvoje najkrajšie nohavice žlto-hnedej farby, ktoré mali prúžky. Santa Claus zase písal, "Hoodoovi, od Santa Clausa. Ale v nohaviciach bolo niečo zabalené! Áno. Vo vnútri boli ukryté traky s posuvným prackami, takže ak by ste chceli, mohli ste si ich vytiahnuť až ku krku.
Chlapec zavzlyzkal od radosti. Potom vzal posledný darček. "Je to kniha," povedal, keď ho rozbaľoval. "Zaujímalo by ma, či je rozprávková, alebo dobrodružná. Dúfam, že to dobrodružná! Budem čítať celé poobedie." Nie, Hoodoo, dobrodružná nebolo to správne slovo. Bola to malá rodinná Biblia. Hoodoo si prezrel všetky svoje darčeky, vstal a obliekol sa. Trochu sa s hračkami pohral. To je tá najväčšia radosť vianoc.  Najprv sa hral so svojou zubnou kefkou. Použil veľa vody a vyčistil si zuby. Bolo to úžasné! Potom sa hral s goliermi. Zábava s nimi nemala konca kraja. Vyberal ich s nadávkami a s podobnými nadávkami ich odložil späť na miesto.
Ďalšou hračkou boli nohavice. Mal s mini veľa zábavy, keď si ich obliekal a vyzliekal a snažil sa pohľadom prísť na to, ktorá strana je ktorá. Potom si vzal knihu a čítal si dobrodružstvo s názvom 1. Kniha Mojžišova až do raňajok.

Potom šiel dole a pobozkal otca i matku. Jeho otec fajčil cigaru, a jeho matka mal novú brošňu. Hoodoo bol zamyslený, a zdalo sa, že ho osvietilo. Som presvedčený, že budúce Vianoce sa spoľahne na svoje vlastné peniaze a nebude riskovať s tým, čo mu Santa Claus prinesie.



štvrtok, 3. decembra 2015

Mark Twain (Samuel Clemens) - Rozhovor po telefóne

Nie sú to alternatívne dejiny, ani sci-fi, ale je to skvelý humor, ktorý zažije asi každý, kto počúva telefonáty svojho okolia.

Počúvať telefónny rozhovor niekoho cudzieho bez akéhokoľvek zapojenia sa do konverzácie považujem za jednu z najväčších podivností moderného života. Včera som písal náročný článok o ťažkej filozofickej téme a v tej istej miestnosti ktosi telefonoval. Spozoroval som, že práve v čase, keď sa v miestnosti telefonuje, sa píše najlepšie.  Začalo to takto. Bol som členom našej domácnosti požiadaný, aby som zavolal niekoho, kto sa volá Bagley, a pracuje v kancelárii v centre. Všimol som si, že sa ženy väčšinou vyhýbajú telefonátom do kancelárií. Neviem prečo je to tak, ale je to pravda.  Zdvihol som slúchadlo a začal rozhovor:

Kancelária (Mrzuto): Prosím?
Ja: Je to hlavná kancelária?
Kancelária: Samozrejme. Čo chcete?
Ja: Robí tu niekto s priezviskom Bagley? Môžete ma prepojiť.
Kancelária: Samozrejme. Zostaňte na linke.
Potom som počul K-LOK, K-LOK, KLOK, KLOK...potom hrozný zvuk spätnej väzby, škrípanie zubov a nakoniec jemný ženský hlas: "Á-n-o? (SO STUPŇUJÚCIM SA ZÁUJMOM). Chcete so mnou hovoriť?

Bez akejkoľvek odpovede som odovzdal telefón a sadol som si. Nasledovala tá najčudnejšia z čudných vecí na celom svete. Jednostranná konverzácia. Počujete otázky a nepočujete odpovede. Počujete pozvánky a nepočujete vďaku. Na vašej strane je mŕtvolné ticho, ktoré naznačuje, že je potrebné počúvať a potom nasledujú zjavne nepodstatné a neoprávnené zvolania prekvapenia, alebo smútku, prípadne zdesenia.  Nemá to pre vás ani hlavu, ani pätu, pretože nemáte ani tušenie, čo sa na druhej strane hovorí. Ja tom počul tieto vety, všetko samozrejme vysokým tónom, lebo dotyčnú nepresvedčíte aby telefonoval potichu:

Áno? Prečo? Ako sa TO mohlo stať?
Prestávka.
A čo ty na to?
Prestávka.
Nie, nie. Nemyslím, že to bolo tak.
Prestávka.
NIE! Nie, nie. Nemyslela som TO. Myslela som, daj to tam keď to vrie, alebo tesne predtým ako to ZAČNE vrieť.
Prestávka.
ČO?
Prestávka.
Otočila som ju naopak, s tým lemovaným okrajom.
Prestávka.
Áno, aj mne sa to tak páči. Ale myslím, že by sa to malo podlievať, a samozrejme že to treba prikryť niečím vzdušným, napríklad bavlnou, alebo vlnenou šatkou. Potom je to vzdušné a samozrejme zvučné.
Prestávka.
Je to v piatej knihe Mojžišovej, štyridsiata deviata kapitola, od verša šesťdesiat štyri, až pod deväťdesiat sedem, vrátane. Myslím, že by sme to všetci mali čítať častejšie.
Prestávka.
Možno, ale ja používam sponku do vlasov.
Prestávka.
Čo si povedala? (BOKOM) Deti, buďte ticho!
Prestávka
Á! B MOL! Moja drahá. Zdalo sa mi, že si povedala, že bol na mol!
Prestávka.
ODKEDY?
Prestávka.
Prečo? Nikdy som o tom nepočula.
Prestávka.
Ty ma prekvapuješ! Zdá sa to byť úplne nemožné!
Prestávka.
KTO to urobil?
Prestávka.
Ach, pre milosť!
Prestávka.
Kam to ten svet speje? A to sa stalo priamo V KOSTOLE?
Prestávka.
A bola tam aj jej MATKA?
Prestávka.
Prečo, slečna Bagleyová, ja by som umrela od hanby! A čo oni na to?
Dlhá prestávka.
Nie som si istá, nemám tu noty, ale myslím, že je to takto: tá-ta-ta-ta-tá titititi tátátá táta-tata tí ta tititi. A potom sa to opakuje. Ale veď vieš.
Prestávka.
Áno, je to určite MILÉ, vážne a pôsobivé, keď je za sebou andantino a pianissimo. Ale musí to byť správne.
Prestávka.
Žuvačky, žuvačky! Nikdy im nedovolím jesť sladkosti. Samozrejme že NEMÔŽU, kým nebudú mať všetky zuby. .
Prestávka.
ČO?
Prestávka.
Nie, ani v najmenšom. Píše tu pri mne, vôbec ho to nevyrušuje!
Prestávka.
Dobre prídem, keď budem mať čas. (BOKOM) Miláčik, ani si nevieš predstaviť, ako ma už bolí ruka. Keby už...
Prestávka.
Nie, nie. Ani náhodou. VEĽMI RADA sa s tebou rozprávam, iba ťa nechcem zdržovať.
Prestávka.
Návšteva?
Prestávka.
Nie, maslo tam nedávame.
Prestávka.
Áno, to je určite najlepšie. Vieš, všetky kuchárske knihy tvrdia, že mimo sezóny sú nezdravé.  A aj tak ich nemá rád. Ani zavárané.
Prestávka.
Ach. TO sa mi zdá priveľa. Nikdy by som za zväzok nedala viac ako päťdesiat centov.
Prestávka.
Už musíš končiť? Tak potom... Ahoj.
Prestávka.
Áno, tiež si to myslím. Maj sa krásne.
Prestávka.
Tak potom o štvrtej. Budem čakať.  Aj tebe.
Prestávka.
Veľmi pekne ti ďakujem. Pekný deň.
Prestávka.
Nie. Ani náhodou! Sú ako čerstvé. Ktoré? To je skvelé. Tak zatiaľ.
(Položí telefón a povie:"Ach, toto ale človeka unaví. Bolí ma z toho celá ruka.”)
Muž by po minúte skončil krutým DOVIDENIA, a tak by to skončilo. Jemné pohlavie to tak nikdy neurobí - toto hovorím na ich chválu. Nemôžu si dovoliť prudko skončiť niečo, čo môže príjemne pokračovať ďalej.

Zdroj obrázku - Wikipedia - Voľné dielo

pondelok, 30. novembra 2015

Mark Twain - Yankee z Connecticutu na dvore kráľa Artuša


Romány Marka Twaina sa delia na skvelé a čudné. Yankee z Connecticutu spĺňa obidve tieto kritériá. Ide o jednoduchý príbeh v ktorom je vtedajší moderný človek prenesený do stredoveku, svojimi vedomosťami sa postaví proti "temnému stredoveku" a spočiatku to vyzerá tak, že sa mu darí, len aby na záver videl, že jeho snahy viedli k niečomu ešte horšiemu. 

500 rytierov proti dvom pištoliam... hádajte ako to dopadne.

 Twain si nerobil veľkú námahu s históriou a výskumom ranného stredoveku a všetky vedomosti čerpal z populárnych Artušovských  legiend. A tak v knihe nájdeme podivnosti, ktoré s obdobím, do ktorého sa bežne kladie legenda o kráľovi Artušovi, nemajú nič spoločné. 

Plátová zbroj, výpad, útok. Toto všetko by ste v 6.storočí hľadali márne. 
 
Ak história a mytológia nie je Twainovou silnou stránkou, iróniu a satiru rozdáva plnými náručiami. Rytieri a bicykloch, stredovekí primitívni bojovníci a Morgana La Fey, to všetko je iba vrchol ľadovca irónie, ktorú nám autor servíruje. Ide dokonca tak ďaleko, ze zosmiešni celú Artušovskú legendu až do tej miery, že pobúril kritikov z Veľkej Británie.

Žiaľ, ani jedna z adaptácií sa ani nepribližuje ku knihe ani na míle ďaleko. Väčšina z nich pracuje s témou "moderný človek v stredoveku" ako slon v porceláne, čo ma privádza k oveľa lepšiemu spracovaniu tejto témy, a tou je kniha Forda Maddoxa Forda.

pondelok, 16. novembra 2015

Slovenskí cestovatelia - Móric Beňovský - Kráľ slovenských cestovateľov






Móric Beňovský, alebo celým menom Matúš Móric Michal František Serafín August Beňovský bol nekorunovaným kráľom cestovateľov.  Pre mnohých je Beňovského životopis ukážkou osvietenského dobrodruha, ktorý nielen veci prežíval, ale dokázali ich náležite "predať".  Schopnosť prezentovať hlavne pozitívne, diskrétne mlčať o negatívach a mať v dispozícii niekoľko alternatívnych plánov bolo v tej dobe základnou výbavou väčšiny úspešných dobrodruhov a objaviteľov.


"Na mori bez jedla a potom sme našli staré topánky... potom sme ešte zjedli... to radšej preskočme a venujme s dievčatám v Macau."


Beňovský bol dôstojníkom Rakúskej, Poľskej, Francúzskej a Americkej armády, viedol rozsiahlu korešpondenciu s najdôležitejšími osobnosťami vtedajšej doby a zasiahol do dejín viacerých štátov. Na Madagaskare je dodnes známou osobnosťou.

Málo známe fakty o Beňovskom:
    https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/6/6a/Benyowsky%27s_Adventure_in_Formosa.jpg/333px-Benyowsky%27s_Adventure_in_Formosa.jpg
  • Po úteku z Ruského vyhnanstva bola plavba aj objavná, nakoľko preskúmal Aleuty a pobrežie Aljašky.
  • Mal veľmi blízke vzťahy s Benjaminom Franklinom a vďaka týmto stykom sa neskôr dostal do USA.
  • Bojoval v Americkej revolúcie a jeho priamym veliteľom bol Kazimierz Pułaski, ktorý je dodnes považovaný za "otca Amerického vojenského jazdectva". 
  • Svoje zápisky odovzdal J.H.Magellanovi, ktorý bol potomkom slávneho moreplavca.  
  • Po jeho smrti vznikla opera Béniovski ou Les Exilés du Kamchattka.  Opera v 19. storočí upadla do zabudnutia a jej obnovené predstavenie uviedol Slovenský rozhlas v roku 2014.
  • Medzi jeho nerealizované návrhy patrilo aj zriadenie pravidelnej lodnej obchodnej trasy medzi Komárnom a chorvátskym pobrežím

Potom sú tu samozrejme "overené správy", ako napríklad, že sa na Madagaskar chystal aj Casanova, ktorý sa však nedostal na loď...

Iróniou zostáva, že napriek  svetovej sláve sa celé jeho memoáre prvýkrát vydali v novodobej Slovenčine až v roku 2006.

Skenovaná kniha

štvrtok, 29. októbra 2015

Daniel Šustek: Obrázky z amerického života

O americkej „rovnosti“

Známe naše porekadlo hovorí: „Pravda je taká, akú ju páni robia!“ Nuž to isté môžem povedať aj o tej vychýrenej rovnosti medzi obyvateľmi Nového sveta; ona je teda taká, akou ju robia Američania. Uvediem niektoré do očí bijúce príklady.

Len čo vykročí človek plaviaci sa do Ameriky ako chudobný vysťahovalec z lode a pocíti pod nohami onú vychválenú pôdu „slobody a rovnosti“, hneď vidí, že veru všetci, čo s ním plávali na tej istej lodi po Atlantickom oceáne, nie sú si rovní. Bohatý, na ktorom vidno na prvý pohľad blahobyt, najme si koč a dá sa zaviezť do hociktorého popredného hostinca alebo k rodine či známym. Z vládnych úradníkov, ktorí konajú v prístave službu, nik sa ho nepýta, kto je a kam ide. Ale chudobných cestujúcich hromadne zavedú do Domu vysťahovalcov, kde pozapisujú o nich všetko, čo býva v mnohých krajinách Starého sveta zaznačené obyčajne v pasoch.

Je síce pravda, že na ulici nikde nepočuť oslovenie pán gróf alebo pán barón. O takýchto tituloch, ktoré upomínajú na rozdiel stavu, tu nechyrovať. Ale zato americkí boháči sa oddeľujú takmer napospol ešte urážlivejším spôsobom od ostatných spoluobčanov, ktorí sa majetkove nemôžu s nimi merať. Iste sa mnohí z rodákov rozpamätajú na slová istého veľmoža, ktorý dnes už odpočíva tam, kde nieto nijakých titulov, že vraj človek sa začína pri barónovi; a tak zmýšľajú aj americkí boháči, u ktorých sa človek začína pri milionárovi. Na svojich cestách po Európe som síce videl, že zámožnejší obyvatelia veľkých miest si s obľubou volia za obydlie istú štvrť mesta, hlavne v Paríži, ale že by bolo z tej štvrte všetko ostatné obyvateľstvo vytvorené, to dokázali urobiť len Američania.

Hlavné mesto New York má tú zvláštnosť, že isté obchody, priemyslové závody, peňažné ústavy a pod. sú zoskupené v niektorých hlavných uliciach; v jednej sú napríklad obchody s hodvábom, v druhej banky, v tretej veľkoobchody s vínom, vo štvrtej agentúry, ktoré predávajú v rozličných krajoch Ameriky pozemky atď. Avšak toto, na prvý pohľad nápadné odlučovanie iba napomáha obchod.

Ale v tom istom New Yorku je na konci mesta zvláštna velikánska ulica — Fift Avenue —, kde nebýva nik iný, iba samí boháči, ktorí môžu do roka stroviť dvamilióny až trimilióny dolárov. Ich nádherné paláce nie sú pristavené k sebe, ale stoja vo skvostnej záhrade a jediná rodina, pravda, s početným služobníctvom, obýva tieto pomníky ľudskej prepiatosti a márnivosti. V tejto nádhernej avenue panuje v lete v zime zádumčivá tichosť, iba tu a tam sa ukáže zvedavý pocestný. Žiadna pouličná železnica, aké sa v ostatných čiastkach križujú na všetky strany, žiadne telegrafné stĺpy a drôty, žiadne nájomné koče, žiadne vozy s tovarom, žiadne robotné ľudstvo idúce rýchlym krokom! Široká ulica je prázdna; iba niekedy zahrčí nádherný koč, v ktorom daktorý z obyvateľov tejto „bohatstvom zakliatej“ štvrte mesta ide za svojím rozptýlením. Toto je iste jeden z najsmutnejších dôkazov americkej nerovnosti, lebo takéto úplné odlúčenie boháčov od iných vrstiev obyvateľstva som v Starom svete na svojich cestách nikde nespozoroval.

Alebo čo vymysleli Američania na železniciach? Rozdelenie vozňov na triedy považuje brat Jonatán za neslušné, lebo vraj uráža cit „rovnosti“. Vymysleli teda, ako som to už bol spomenul, dva druhy vlakov: jeden pre boháčov, druhý pre chudobných. Vlaky pre boháčov, čiže vlaky prvej triedy, sú tak skvostne vystrojené, že ten, kto ich nevidel, nemá o tom ani pochopu. Komu však peňažné pomery nedovolia zaplatiť si cestu v týchto nadmieru skvostných, ale aj drahých vlakoch, odkázaný je na takzvané vysťahovalecké vlaky, ktoré sú, pravda, dosť lacné, ale majú takú nedbalú obsluhu, že najčastejšie nešťastia sa stávajú práve na týchto vlakoch. Dosť na tom, bohatý Američan sa nechce viezť ani na železnici s chudobným človekom. A to je tiež americká „rovnosť“.

Podobne je to aj na pouličných železniciach vo veľkých amerických mestách. Bohatí ľudia im vyhýbajú, aby sa náhodou nedostali k ošúchanému kabátu dajakého chudobného, i keď statočného robotníka. Načože by im boli tie nádherné koče? Pouličné železnice sú teda určené hlavne pre nižšie a stredné vrstvy obyvateľstva, ktoré sa neživia zhŕňaním úrokov z miliónových kapitálov, ale z vlastnej práce, či už duševnej alebo telesnej. Pre tieto vrstvy obyvateľstva sú pouličné železnice opravdivým dobrodením; za pár grajciarov dostane sa robotník až na koniec mesta, kde si môže aj s rodinou najať lacné obydlie. Ráno ide železnicou do roboty a večer sa zase vracia domov.


Keď sme už pri tej „rovnosti“, pozrieme sa, ako to vyzerá so spravodlivosťou na amerických súdoch. Či je rovnaká pre všetky vrstvy obyvateľstva? Lenže nebývali by v Novom svete ľudia majúci toľko slabosti, keby známe heslo: každému, čo mu patrí, nemalo ani tu nijakú štrbinu. Veru i v Amerike veľmi často malých zlodejov lapajú a veľkých nechávajú behať po slobode. Spomeniem tu len dva prípady z vlastnej skúsenosti.

Krátko po mojom príchode do Chicaga prepustili z úradu mestského pokladníka, lebo spreneveril 800 000 dolárov, hoci svoju funkciu zastával iba krátke dva roky. Ale to mu stačilo, aby „užil času ako hus klasu“ a nahonobil si krásny majetok. V zmysle predpisov o mestskom úradovaní musel tento úradník každý mesiac prisahať, že má svoju kasu v poriadku; až keď niektorí členovia dozorného orgánu mestskej správy začali tušiť v pokladnici neriad, prikročilo sa k prísnemu vyšetrovaniu, a klam vyšiel najavo. A ako sa tento panák bránil, keď bol usvedčený z krivej prísahy? Originálne americky! Vraj pri každej mesačnej prísahe rozumel svoju osobnú kasu, a tú mal vždy v poriadku. Preto o krivej prísahe nemôže byť ani reči. Ukradnuté peniaze mal zložiť, ale už ich nikde nebolo; zlodej vedel včas odpratať svoju korisť. Úradu ho síce zbavili, ale — nechali na slobode. Bol z toho, pravda, v novinách neslýchaný krik a lomoz, ale o niekoľko týždňov všetko zas utíchlo a „majster zlodejov“ začal bez prekážky užívať ovocie svojho úradovania.

A ako pochodil druhý klamár pochádzajúci z nižšej vrstvy robotníkov? Čujte a posúďte. Tento človek oklamal jedného zo zámožnejších obyvateľov mesta o 400 zlatých. Oklamaný ho žaloval. Robotník sa pred súdom vyhováral hlavne na to, že dlhý čas nemal nijakú prácu, takže nemohol ani zaplatiť svoju dlžobu; svojho veriteľa nijako však nechcel oklamať. Všetko chcel statočne vynahradiť, len čo mu to bude možné. Na dôkaz dobrej vôle časť dlžoby aj skutočne splatil. A rozsudok? Jeden rok žalára! Koľko by bol teda podľa tejto miery zaslúžil onen prvý veľký zlodej? Iste by celý jeho život nestačil na „odsedenie“ zaslúženého trestu. Ako však takéto krikľavé prípady pôsobia na mravnosť, to netreba, zdá sa, rozoberať.

Pri všetkej tej vychválenej americkej „rovnosti“ musím pripomenúť ešte jednu nerovnosť, ktorá má však svoje dobré stránky, najmä pre chudobných prisťahovalcov. Je to nerovné rozvrhnutie dane medzi rozličné vrstvy obyvateľstva podľa toho, či je kto skutočným americkým občanom, či nie. Kto nemá americké občianstvo, neplatí žiadnu priamu daň, lebo štát iba od toho vyberá túto daň, kto požíva občianske práva. Štátne občianstvo Severných štátov amerických môže však žiadať iba ten, kto už strávil na ich území päť rokov.

Každý americký obyvateľ je však podrobený nepriamym daniam; z nich prvé miesto zaujíma daň domová. Je potom prirodzené, že čím je väčšia daň od príjmov z domu, tým je drahšie i nájomné. Ďalej je tu daň z tabaku, ale to je daň dobrovoľná. Kto ju nechce platiť, nech nefajčí.

O rok i ja sa už budem uchádzať o občianske právo Spojených štátov; veď to mi nebude prekážať, keby som potom ešte raz vo svojom živote chcel vidieť svoje drahé rodisko tam na Pohroní.

Celú knihu si môžete prečítať na stránke zlatyfond.sme.sk.  
Zdroj obrázkov - Wikipedia, Public Domain

pondelok, 5. októbra 2015

Tri knihy, ktoré moderná verejnosť vníma inak, ako ich autori a originálni čitatelia

Staré knihy to s modernými ľuďmi majú ťažké - Huckleberry Finn musí výjsť v "revidovanej verzii", ktorá neobsahuje rasové narážky; väčšina čitateľov je znechutená, že v Stratenom svete plnom dinosaurov nenájdu romantickú zápletku; alebo že d'Artagnan a Rochefort sa nakoniec spriatelia.  Sú však knihy, ktoré sú nepochopené ako celok a dnešní čitatelia ich vnímajú úplne rozdielne ako ich autori a pôvodní čitatelia.


Dracula

Staré sídlo, nebezpečné a plné nástrah.
Všeobecný dojem: prvý upírsky román, ktorý dal tón celej literatúre
Skutočnosť: Dracula nie je prvým, ani originálnym dielom. Je skôr kompiláciou "toho najlepšieho", čo vtedajšie hrôzostrašné a gotické romány predstavovali. Okrem literárnych vedcov si dnes asi nik neprečíta Varneyho, alebo Carmillu. Rovnako literárne postupy nie sú ničím výnimočným a jedinou novinkou je prímes východoeurópskych reálií. Skutočným predobrazom moderných vampírov je Lord Byron, ktorého život bol zmesou tragickej romantiky, literárneho experimentu a egoizmu, čo fascinovalo jeho nasledovníkov.
Čo môže za "nepochopenie": Kniha je obeťou vlastnej slávy a množstva adaptácií, pričom s postupom času je to čoraz horšie. Coppolov Dracula sa aspoň trochu snažil vrátiť ku koreňom, ale u mohých divákov sa "denný" Dracula nestretol s pozitívnymi prijatím. 
Odporúčané čítanie: Životopis Lorda Byrona

Vojna Svetov

Všeobecný dojem - prvé skutočné sci-fi. Mimozemšťania, odvážni muži, ktorí sa im ubránia. Niečo ako Deň nezávislosti z roku 1900.
Vojna svetov, verzia pre ZX spectrum
Skutočnosť: Keď prvýkrát čítate knihu, ste zdesení, ako ľudstvo ťahá za kratší koniec. Británia nielenže nevyhrá, ale prehrá na celej čiare a hlavný hrdina prežije väčšinu času v úkryte.  a Zem zvíťazí vďaka mikroorganizmom, na ktoré neboli invázne jednotky pripravené. Napriek tomu, že kniha prvýkrát hovorí o invázii z vesmíru, je iba variáciou na "inváznu literatúru" konca 19 storočia, ktorá hovorila o invázii Nemecka, alebo inej mocnosti do Anglicka. Knihy boli vo svojej dobe neuveriteľne populárne a Wells nahradil Nemcov marťanmi.
Čo môže za "nepochopenie": I. Svetová vojna, ktorá skončila obdobie "inváznej literatúry". Chemické zbrane, zeppelíny a ponorková vojna boli oveľa realistickejšie ako akékoľvek šialené predstavy o možnej invázii cez kanál. Invázna literatúra je dnes definitívne mŕtvy žáner a jediné, čo čitateľom zostalo v pamäti, boli Wellsovi marťania.
Odporúčané čítanie: The Swoop! Skvelá paródia na invázny žáner, keď Anglicko napadne deväť cudzích mocností vrátane Polynézanov na kanoe a Švajčiarskych oddielov. 

Gulliverove cesty

Gullivers travels 2010 poster.jpg

Všeobecný dojem: klasická rozprávka o cestovaní Gullivera do krajiny trpaslíkov a obrov. 
Skutočnosť: Skvelá satira na vtedajšie Anglicko - irónii sa medze nekladú - univerzita, ktorá nerobí nič iba obsluhuje "stroj na slová". Krajina plná vysokoškolsky vzdelaných ľudí, ktorí sú absolútne zbytoční. Hovoriace kone s väčšou inteligenciou ako ľudia. Toto je iba vrchol ľadovca a po prečítaní nebudete vedieť či sa máte smiať, alebo plakať nad tým, že sa toho až toľko veľa nezmenilo.
Čo môže za "nepochopenie": Adaptácie a výbery rozprávok, ktoré ignorujú tretiu a štvrtú časť a zjednodušujú prvé dve.  Lietajúci ostrov? Hovoriace kone? Okrem adaptácie Hallmarku sa tieto dve časti neobjavili v žiadnej predchádzajúcej adaptácii.
Odporúčané čítanie: Gulliverove cesty - časť o Japonsku - áno, bol aj v Japonsku.

streda, 30. septembra 2015

Dobrodružstvo dvoch spolupracovníkov - J.M.Barrie a A.C.Doyle

Kde bolo tam bolo...  Produkčné spoločnosti hľadali autorov, ktorí napíšu najlepšiu komickú operu, ktorá predčí všetky veľdiela 19 storočia. A tak angažovali pomerne neznámeho dramatika, ale ten nestíhal operu dokončiť, a preto mal operu dokončiť slávny autor detektívok.  Ako spolupráca dopadla, o tom sa dozviete z nasledujúcej poviedky:

Pre A.C.Doylea od jeho priateľa J.M.Barrie - Dobrodružstvo dvoch spolupracovníkov.


Uzatváram dobrodružstvá môjho priateľa Sherlocka Holmesa a na úvod musím povedať, že až na udalosť, o ktorej budete teraz počuť a ktorá ukončila jeho kariéru, sa nikdy nezaoberal žiadnymi záhadami, ktoré by mali čo dočinenia s osobami, ktoré si zarábali písaním.

Ako zvykol hovorievať: "Nezvyknem hodnotiť svojich klientov, ale osoby, ktoré sú spojené s literatúrou sú pre mňa tabu."

Jedného večera sme boli v našich izbách na Baker Street a ja som bol (ako si pamätám) pri strednom stole a spisoval som "Prípad muža bez korkovej nohy" (ktorá tak zmiatla Kráľovskú spoločnosť a a všetky vedecké inštitúcie Európy ). Holmes sa zabával trénovaním streľby z revolvera. Už sa to stávalo zvykom, že každý letný večer strieľal okolo mojej hlavy, tak tesne, až z guliek vytvoril moju fotografiu na náprotivnej steny. Dôkazom jeho zručnosti bolo aj to, že niektoré z týchto portrétov mali obdivuhodnú podobnosť s originálom.

Náhodou som sa pozrel z okna a videl som dvoch pánov, ktorí sa rýchlo náhlili po Baker Street. Spýtal som sa, kto sú. Holmes si zapálil fajku a urobil na stoličke osmičku a odpovedal:
"Sú to dvaja spolupracovníci na komickej opere, a ich hra nedopadla ktovieako slávne."
Vyskočil som s úžasom zo stoličky až k stropu a on mi vysvetlil:
"Drahý Watson, títo muži majú nízke povolanie. Toto dokážem vyčítať z ich tváre. Tie malé kúsky modrého papiera, ktoré v hneve rozhadzujú sú kusy z Durrantovho večeníka.  Každý z nich ich má stovky - veď sa pozrite na ich plné vrecká.  Určite by po nich neskákali od zlosti, ak by to bolo príjemné čítanie."
Zase som vyskočil až k stropu (ktorý to veľmi poznačilo), a vykríkol som: "Úžasné! ale možno sú to iba obyčajní spisovatelia."
"Nie," povedal Holmes, "obyčajným spisovateľom stačí jedno tlačové oznámenie týždenne. Iba zločinci, dramatici a herci ich dostávajú stovky."
"Možno sú to herci."
"Nie. Herci by prišli kočom."
"Viete mi o nich ešte niečo povedať?"
"Nič výnimočné. Z blata na topánkach vysokého vidím, že je z Južného Norwoodu. Druhý je  očividne Škótsky autor."

"Odkiaľ to viete?"
"Vo vrecku má knihu, ktorá sa volá "Auld Licht..." a ktorú jasne vidím. Kto iný ako spisovateľ by nosil  knihu  s takýmto názvom?"
Musel som priznať, že je to nepravdepodobné.  Už bolo jasné, že títo dvaja páni (hoci je otázne, či ich možno tak nazvať)  hľadajú náš byt. Mnohokrát som hovoril, že môj priateľ Holmes zriedka prejavoval svoje city, teraz ožil záujmom.  V tomto momente to dalo miestu podivný nádych víťazstva.

"Watson," povedal, "ten veľký chlapík si po dlhé roky privlastňoval moje najvýnimočnejšie prípady, ale nakoniec som ho dostal - konečne!"

Opäť som vyletel ku stropu a keď som sa vrátil späť, cudzinci boli v miestnosti.

Abbe-08.jpg
"Páni, vidím", povedal Sherlock Holmes, "že sa vo vašom živote v poslednom čase vyskytli výnimočné zmeny."
Krajší z nich sa spýtal, ako to vedel, ale väčší z nich sa iba zamračil.
"Zabúdate, že na prsteníku nosíte presteň," odpovedal Holmes pokojne.
Opäť som takmer vyskočil k stropu, keď zasiahol veľký surovec.
"Takéto hlúposti možno zaberajú na verejnosť, Holmes," povedal, "ale na mňa to neplatí. A Watson, ak znovu vyskočíte až k stropu, postarám sa o to, aby ste tam zostali."
Zrazu som spozoroval zaujímavý fenomén. Môj priateľ Sherlock Holmes sa scvrkol. Zmenšil sa mi priamo pred očami. Túžobne som sa pozrel na strop, ale nenabral som odvahu k činu.
"Takže vytrhneme prvé štyri strany," povedal chlapisko, "a budeme sa venovať obchodu. Chcem vedieť prečo..."
"Dovoľte mi," povedal Holmes s jeho pôvodnou odvahou. "Chcete vedieť, prečo verejnosť nechodí na vašu operu."
"Presne," povedal druhý ironicky, "to ste určite vyvodil z gombíkov mojej košele." Potom vážne dodal, "príčinu toho môžete zistiť iba jedným spôsobom -  musím trvať na tom, aby ste si pozreli celé naše predstavenie."

Toto bola chvíľa, ktorá ma naplnila úzkosťou. Striaslo ma, pretože som vedel, že ak by išiel Holmes, musel by som ísť s ním. Ale môj priateľ mal zlaté srdce. "Nikdy!" divoko zvolal. "Urobím pre vás čokoľvek, len aby som to nemusel urobiť."
"Vaša ďalšia existencia na tom závisí," povedal výhražne veľký muž.
"Radšej sa rozplyniem do vzduchu," odpovedal Holmes a hrdo si sadol na ďalšiu stoličku. "Ale môžem vám povedať, prečo verejnosť nechodí na vaše predstavenie aj bez toho, aby som ho musel pretrpieť."
"Prečo?"
"Pretože," odpovedal Holmes pokojne, "radšej zostanú doma."
Po tomto neuveriteľnom odhalení nastalo mŕtvolné ticho. Na moment títo dvaja votrelci zízali v úžase na muža, ktorý nádherne rozlúštil túto záhadu. Potom vytiahli nože... Holmes sa zmenšoval a zmenšoval, až kým z neho zostal iba kruh dymu, ktorý pomaly stúpal k stropu.

Posledné slová veľkých mužov sú často výnimočné. Toto boli posledné slová Sherlocka Holmesa:
"Hlupáci, hlupáci. Roky som sa staral o váš luxus.  Iba mojim pričinením ste sa vozili drahými autami1, akými sa ani jeden spisovateľ doteraz nevozil. Odteraz vás čaká cestovanie autobusom!"

Surovec sa zdesene zložil do kresla. Druhý autor však nepohol ani brvou.

1. A.C.Doyle vlastnil jeden z prvých automobilov a nemal vodičský preukaz 

Poviedka neprešla redakčnými úpravami
Zdroj obrázkov (ako už tradične) Wikipedia - Public Domain

nedeľa, 27. septembra 2015

John Bunyan: Cesta pútnika

Pilgrim's Progress first edition 1678.jpgAlegória ako literárny žáner nemala nikdy na ružiach ustlané. Jedna z mála jasných alegórií, ktorá bola pozitívne prijatá za posledných 100 rokov bola Farma Zvierat.
Asi najlepšia alegória klasickej Európskej literatúry má už viac ako 300 rokov a narozdiel od ostatných kníh, ktoré končia výrokom "...bol to iba sen...", táto sa tým netají a prezradí nám to už na začiatku.

V skratke sa dej opiera o putovanie Kresťana do Nebeského mesta. Celá cesta je podobenstvom kresťanského života s okolnosťami, ktorými prechádza. Niektoré sú nebezpečné, iné náročné...

... neďaleko odtiaľ, kde ležali, bol hrad, zvaný Hrad Pochybovania, ktorého majiteľom bol Obor Zúfalec, a bolo to na jeho zemi, kde teraz spali. A tak vstanúc včasne ráno a chodiac horedolu po svojich poliach prichytil Kresťana a Nádejného spať na svojej zemi. Najedovaný a hrubým hlasom ich zobudil a pýtal sa ich, odkiaľ sú a čo robia na jeho pôde? Povedali mu, že sú pútnici a že ztratili svoju cestu...

Ale záver je plný nádeje a radosti.

Bunyan bol uväznený za nedovolené kázanie a vedenie bohoslužieb, pričom kniha odrážala jeho skúsenosti a  osobnú vieru.

...Vtedy vyšli porotci utiahnuc sa k spoločnej porade, ktorých mená boli: pán Slepec, pán Ničdobrý, pán Zlomyseľný, pán Chlipný, pán Prostopašný, pán Hlavatý, pán Vysokomyseľný, pán Nepriateľský, pán Luhavý, pán Ukrutný, pán Svetlonenávi a pán Nezmieriteľný. Každý z nich medzi sebou vyriekol proti nemu svoj rozsudok, a potom spoločne a jednomyseľne usúdili, že vyrečú pred sudcom, že je vinný. A prvý medzi nimi, pán Slepec, nadporotca, povedal: "Vidím jasne, že človek je sektár."

Čitateľom sa podarilo identifikovať niektoré geografické lokácie, ktoré sa nachádzajú v knihe

...Na konci doliny Pokorenia bola iná dolina, dolina Tône Smrti. Touto dolinou musel isť Kresťan, lebo cesta do nebeského mesta leží zrovna jej stredom. Dolina je veľmi pustá a príšerná, a prorok Jeremiáš ju takto opisuje: „Púšť, zem pustá a jamistá, zem vypráhla, zem tône smrti; zem, ktorou nechodí žiaden človek (iba Kresťan), a kde nebýva žiaden človek“ (Jerem. 2,6.). Tu sa mal Kresťan ešte horšie ako v boji s Apollyonom, ako to nasledujúce ukáže...

The Pilgrim's Progress by Byam Shaw05.jpgPráve toto je obrazom autorovej zbožnosti a výnimočného duchovného života. Mnohých prekvapí, že autor nebol teologicky a literárne vzdelaný a napriek tomu má kniha jasný  dej a nezabudnuteľné postavy. Je až nepochopiteľné, že sa dnes knihe venuje toľko málo pozornosti.

Kniha bola preložená do mnohých jazykov a v češtine a slovenčine nájdete niekoľko prekladov. Otázka autorských práv tých starších je diskutabilná, nakoľko sa ich dotklo predĺženie doby z 50 na 70 rokov a dnes nie sú voľnými dielami.

e-kniha v angličtine


Zdroj obrázkov - Wikipedia

piatok, 18. septembra 2015

Spoiler alert - znamená poznanie obsahu všetko?

Existuje skupina čitateľov, ktorí sa klasickým knihám vyhýbajú z jednoduchého dôvodu - pretože poznajú ich dej.  Väčšina čitateľov vie, že Pán Hyde a Doktor Jekkyl sú jedna a tá istá osoba, alebo že sa Ebenezer Scrooge nakoniec polepší. Vieme o tom, že Robinson sa dostane z ostrova živý, aj o tom, že v Hamletovom prípade sa nedá povedať o "rozprávkovom konci".  V našej pamäti zostane nejasný obraz o deji a o závere, ktorý však nemáme z čítania knihy, ale z vedľajšieho zdroja.


Vojna a mier - Napoleon, Rusko, láska... veď to poznáte

Týmto sa klasická literatúra dostáva na okraj záujmu a čoraz viac platí, že "klasické knihy sa odporúčajú, ale nečítajú".  Prvou otázkou je, či skutočne letmý pocit "viem o čom to je", znamená všetko. Pekným príkladom je kniha  Zločin a trest.  Zhrnutie deja väčšinou vyzerá asi takto:

Hlavnou postavou románu je chudobný petrohradský študent Rodion Raskoľnikov. Bol veľmi nadaný, v odbornom časopise mu vyšiel článok, v ktorom obhajuje právo človeka "v záujme dobrej veci" odstrániť niekoho, kto škodí väčšej skupine ľudí. Keďže je veľmi chudobný hrozí mu, že pre nedostatok peňazí bude musieť prerušiť štúdium. Kvôli sebe i svojej sestre, ktorú matka núti vydať sa za bohatého, ale nemorálneho muža, sa rozhodne zabiť starú úžerníčku, ktorá zdierala mnoho chudobných ľudí (peniaze od nej si požičiaval i Raskoľnikov). Svoj čin chladnokrvne naplánuje a je presvedčený, že robí dobrú vec, lebo táto žena bola zlom. Svedkom tejto vraždy sa ale nechtiac stala i sestra úžerníčky, a tak Raskoľnikov zabije aj ju. Napriek hroznému činu, ktorý spáchal, spočiatku nemá žiadne výčitky svedomia, "Nezabil som človeka, ale princíp!". Postupne ho ale začnú prenasledovať vidiny, strach a výčitky svedomia. So svojím trápením sa zdôverí svojej priateľke Soni, ktorá ho presvedčí aby sa priznal a prijal trest – lebo inak sa výčitiek svedomia nezbaví. Po zložitom vnútornom zápase sa Raskoľnikov napokon prizná. Je odsúdený na nútené práce na Sibíri, kam s ním odchádza aj Soňa. Až prijatie trestu znamená pre Raskoľnikova vykúpenie. 
Týchto pár riadkov stačí k tomu, aby študent dostal dvojku z literatúry a odchádzal s pocitom, že mu kniha nemá čo povedať. Ale opak je pravdou. Keď začnete čítať knihu, pochopíte, aké psychologické hry začal s čitateľmi hrať autor a nie je to ďaleko od vyšetrovacích metód Porfyria, ktorý sa s Raskoľnikovom. Práve táto postava človeku, ktorý si prečítal spoiler unikne a popri tom je jednou z najoriginálnejších. Pre ruskú literatúru 19 storočia bol typ zbytočného človeka, akým je Raskoľnikov, pomerne bežným zjavom, ale inteligentný a psychologicky zdatný vyšetrovateľ, ktorému ide o nápravu zločinca a nie trest je novinka, s akou sa tak skoro nestretneme.

Novinka - vyšetrovateľ, ktorý ide na veci psychologicky a hrá sa so zločincom až do konca.

Klasická literatúra totiž často neprináša nové dejové línie, ale prináša na svoju dobu hlbší  pohľad, filozofické otázky, alebo nové metódy, ktorá spoilermi unikajú.

Iróniou je, že práve vďaka tomuto fenoménu nám moderní autori a vydavatelia podsúvajú romány a filmy s jemným pozlátkom novosti, pričom pod povrchom sa ukrývajú recyklované príbehy a postupy.



Zdroj citátu a obrázkov - (ako inak) Wikipédia

streda, 16. septembra 2015

Ľudovít Vladimír Rizner - Rozprávočky zo života slávnych mužov

Ruský cár Pavel I., ktorý, ako známo, mával často veľmi podivné nápady, stretnul jednoho dňa obecného vojaka, ktorý sa mu bol už na prvý pohľad veľmi zapáčil, a umienil si, že ho preto povýši.
„Poručík , vstúpte ku mne do koča!“ zavolal na neho cár.
„Veličensto, som len obecným vojakom!“ odvetil povolaný vojak.
„Kapitán! Cár sa nemýli!“
„Prosím, veličenstvo, poslúcham!“
„Veľmi dobre, major, posaďte sa vedľa mňa. Dnes máme pekné počasie.“
„Veličenstvo netrúfam si…“
„Čo to znamená?“
Vtedy bol už povoz dorazil do palácu. Keby bola vozba dlhšie trvala, kto vie, s akou hodnosťou by bol prepustený býval šťastný vojak.



Raz priviedli pred kráľa Fridricha II. vojenského desertéra, ktorý sa vyhováral, že preto utiekol, poneváč veci jeho veličenstva stoja veľmi zle.
„No,“ vraví Fridrich dobromyseľne, „počkaj ešte osem dní, synku; nepôjde-li to lepšie, teda utečieme spolu!“









Jean-de-la-fontaine.jpgLafontaine býval často veľmi roztržitý. Stalo sa, že mu zomrel jeho dobrý priateľ, ktorého až do hrobu doprevádzal. Po niekoľkých dňoch šiel do bytu zosnulého, aby ho navštívil. Keď bol upozornený, že priateľ jeho už zomrel, zľakol sa, no vzpamätajúc sa, zvolal:
„Skutočne, veď som i ja bol na jeho pohrebe!“








Na dvore francúzskeho kráľa Ludvika XIV., keď v druhej polovici XVII. storočia stál na najvyššom stupni slávy a moci svojej, žil i chýrečný spisovateľ a cirkevný rečník, biskup Bossuet, pre svoje cnosti všeobecne vážený.
Ludvik chcel byť všetko na svete; raz tedy uklepal niekoľko malých básničiek a dal ich Bossuetovi k posúdeniu. To veru bol tvrdý oriešok; lebo na celom dvore nikto neopovážil sa o niečom neprajne súdiť, čo s kráľom stálo v akomkoľvek spojení.
Na druhý deň pýta sa kráľ Bossueta:
„Akože sa vám ľúbily moje básne?“
Bossuet pokloní sa úctive a povie:
„Vašej jasnosti nič nie je nemožného vo veciach ľudských; vaša jasnosť ráčila si umieniť zlé verše popísať, a hľa, vašej jasnosti podarilo sa to k podivu!“
Všetci prítomní dvoraníni stáli ako oparení, lebo plazivú pochvalu očakávali; Ludvik ale od tej doby nikdy viac nechcel byť — básnikom.


Napoleon I. mal nasledujúci rozhovor s Ameillonom, členom akademie:
„Vy ste pán Aselon?“ pýtal sa cisár.
„Áno, ja sa volám Ameillon.“
„Áno, áno, Ameillon! Vy ste dokončili rímsku historiu Lebona?“ pýtal sa cisár ďalej.
„Áno, sire, Lebo…“
„Až po zaujatie Carihradu Arabmi?“
„Áno, sire, Turkami.“
„Nu, tak je, Turkami. Roku 1449.“
„Áno, sire, roku 1453.“
„No, konečne roku 1453.“
Ale toto nevadilo, že Ameillon s oduševnením hovoril:
„Je to čudné! Cisár všetko zná… On nemá sa už čo učiť.“





Celú knihu si môžete stiahnuť, alebo prečítať na stránke zlatyfond.sme.sk

pondelok, 24. augusta 2015

Lew Wallace - Ben Hur

Väčšinou je kniha v horšom stave.
Vo väčšine knižníc nájdete knihu s podobným obalom. 
Vyskytuje sa  aj v antikvariátoch, nakoľko vyšla v pomerne veľkom náklade a dnes patrí do kategórie definitívne zabudntých. Môže za to do značnej miery film z roku 1959, ktorý bol doslovnou Oscarovou žatvou - získal ich 11 a dodnes sa tento stav podarilo vyrovnať iba niekoľkým filmom. Film pokryl väčšinu knihy a podarilo sa mu pomerne kvalitne vyrovnať s duchovným posolstvom, ktoré román prináša.


Skúsme však vykopať román z nánosov zabudnutia a vrátiť mu jeho hodnotu. Autor Lew Wallace bol najmladším generálom únie, guvernérom Nového Texasu a veľvyslancom v Turecku. Knihu Ben Hur začal písať počas voľného času v Novom Mexiku a výnimočným spôsobom sa mu podarilo spojiť Biblické udalosti a dobrodružný text. Kniha sa stala krátko po jej vydaní senzáciou, ale zároveň aj ostrým terčom kritikov, ktorí jej vyčítali jednoduchý štýl, prílišnú akčnosť a jednoduchý dej. Ale práve toto pomohlo jej úspechu. Kniha sa stala synonymom oddychového čítania s duchovným obsahom.



Na druhej stane kniha stojí pevne v 19. storočí. Opisy, realistický vyjadrenia a schematické dialógy sú na každej tretej stane a ak čitateľ čaká moderný román Hemingwayovského typu bude zaskočený. Práve preto je pre mnohých nestráviteľná, čo z nej nerobí nekvalitné dielo.



Zaujímavosti o knihe


  • Autor Lew Wallace sa počas písania knihy stal kresťanom.
  • Henryk Sienkiewicz bol knihou inšpirovaný k napísaniu knihy Quo Vadis
  • Generál Grant bol tak vtiahnutý do deja, že prečítal celú knihu za 30 hodín. 
  • Kniha vyšla vo viacerých vydaniach rozdelená na dva diely.



štvrtok, 20. augusta 2015

G.K.Chesterton - Čo som našiel vo vrecku.



         Kedysi, keď som bol ešte veľmi mladý, stretol som sa s jedným z tých mužov, vďaka ktorým je impérium také, aké je. Mal astrachánový kabát a astrachánové fúzy - husté, čierne a kučeravé. Či už si fúzy nasadil zároveň s kabátom, alebo jeho napoleonská vôľa dovolila, aby mu fúzy rástli nielen na bežnom mieste, ale aj na šatoch, to neviem. Iba si pamätám, že mi povedal:"Dnes sa človek nikam nedostane, ak sa bude iba obšmietať s rukami vo vreckách."
         Odpovedal som mu so značnou drzosťou, že sa možno niekam dostane, ak bude mať ruky v cudzích vreckách; načo začal niečo hovoriť o vývoji morálky, z čoho usudzujem, že na mojich slovách bolo niečo pravdy. Spomenul som si na túto príhodu, pretože bola spojená s inou príhodou, ak sa to dá tak nazvať, ktorá sa mi prihodila nedávno.  Iba raz v živote bol zo mňa vreckár a to (asi z roztržitosti) vo svojom vlastnom vrecku. Môžeme tomu tak hovoriť, pretože som prežíval podobnú neistotu a napätie ako zlodej. Vôbec som nevedel, čo tam nájdem.  Bolo by určite nadnesené hovoriť o mne, že som poriadkumilovný, ale väčšinou mám vo svojich veciach prehľad a viem povedať, kde sú a čo s nimi je, až do chvíle, kým sa nedostanú do mojich vreciek. Ak raz niečo skĺzne do tejto neznámej priepasti, môžem im iba zamávať na rozlúčku ako Vergílius.  Domnievam sa, že veci, ktoré som dal do vreciek sú ešte stále tam; to isté platí o veciach, ktoré som hodil do mora.

         Ale pozerám na bohatstvo uložené v oboch týchto bezodných priepastiach s rovnakou úctivou nevedomosťou. Hovorí sa, že v posledný deň more vydá svojich mŕtvych; a ja predpokladám, že pri rovnakej príležitosti sa objavia  dlhé rady mimoriadnych vecí, ktoré boli v mojich vreckách. Už som zabudol, čo v nich je a neprekvapilo by ma, ak by tam bolo niečo výnimočné, až na peniaze, ktoré tam určite nebudú.

        Žil som doteraz v stave nevinnosti.  Chcem tu stručne pripomenúť zvláštnu, mimoriadnu, a doteraz nebývalú udalosť, ktorá ma priviedla k tomu, aby som si  chladnokrvne a rozvážne vybral všetko, čo som mal vo vreckách. Bol to počas dlhej cesty treťou triedou. Bol už takmer večer, ale mohol to byť aj iný čas, keďže všetko, čo by pripomínalo zem, nebo, svetlo, alebo tieň bolo premaľované veľkým mokrým štetcom úplne bezfarebného dažďa. Nemal som knihy ani noviny. Nemal som dokonca ani ceruzku, alebo kúsok papiera, abz som mohol napísať náboženský epos. Vo vagóne neboli ani reklamy, inak by som ich začal študovať, pretože stačí niekoľko tlačených slov, aby dali do pohybu duševnú aktivitu a predstavivosť. Ak by som sa ocitol oproti reklame na "Slnečné mydlo", mohol by som uvažovať nad všetkými aspektami uctievania Slnka, Apolónom, letnou poéziou a potom sa presuniem k menej jasnej téme mydla. Neboli tu žiadne tlačené slová, alebo obrázky. Nebolo tu nič, okrem dreva vo vnútri vozňa a dažďová voda za oknami. Tak som si prezeral spoje stien a sedadiel a začal som uvažovať nad fascinujúcou témou dreva. Začal som si uvedomovať, prečo bol Kristus tesár a nie murár, pekár, alebo čokoľvek iné. Zrazu som vyskočil, pretože som si spomenul, že mám vrecká. Nosil som so sebou neznámy poklad. Viselo na mne Britské múzeum a Kensingtonská zbierka kuriozít. Začal som tie veci vyberať.

        Prvá vec, na ktorú som natrafil boli hromady a hromady električkových lístkov z Battrsea. Padali na podlahu ako konfety.  Najprv sa dotkli mojich vlasteneckých citov a vohnali mi do očí slzy; zároveň mi poskytli tlačoviny, ktoré som potreboval. Na zadnej strane boli krátke, ale výstižné vedecké informácie o nejakých liekoch. Teoreticky by sme mohli povedať, že tieto lístky by som mohol považovať za skromnú, ale dobre vybranú vedeckú knižnicu. Ak by moja cesta trvala (čo sa mi v danej chvíli zdalo byť pravdepodobné) niekoľko mesiacov, predstavoval som si, že by som sa pustil do kontroverzného skúmania týchto piluliek a na základe poskytnutých informácií vytvorím argumenty pre a proti. O to viac ma oslovila symbolika lístkov. Lebo ak je symbolom anglického vlastenectva kríž svätého Juraja, tak tieto zdrapy papiera znamenali všetok miestny patriotizmus, ktorý je asi najväčšou nádejou Anglicka.

          Ďalšia vec, ktorú som vytiahol bol vreckový nôž. Vreckový nôž by potreboval minimálne hrubú knihu morálnych úvah. Nôž predstavuje jeden z tých praktických základov, na ktorých stojí celá naša civilizácia. Kovy, tajomstvá materiálu, ako je železo, alebo oceľ ma omámili a začal som snívať. Videl som zvlhnutý les, kde prvý človek našiel medzi bežnými kameňmi podivný kameň. Videl som hrozný a krutý boj,kde sa kamenné sekery a nože trieštili o niečo nové v rukách zúfalca. Počul som všetky kladivá na všetkých nákovách celého sveta. Videl som všetky meče feudálnych vojen a všetko zlo doby priemyselných vojen.  Pretože nôž je krátky meč. Otvoril som ho a pozrel som sa na jeho trblietavý a hrozný jazyk, ktorý nazývame ostrie; a myslel som si, že snáď to bol symbol jednej z najstarších potrieb človeka. V nasledujúcom okamihu som vedel, že som sa mýlil; z môjho vrecka som vytiahol krabičku zápaliek. Videl som oheň, ktorý je silnejší ako oceľ, starší, mocný živel - ten, ktorý milujeme a bojíme sa ho dotknúť. Ďalšia vec, ktorú som našiel bol kus kriedy; a videl som v nej všetko umenie a všetky fresky sveta. Ďalšie boli mince veľmi malej hodnoty; a videl som v nich nielen obraz a nápis nášho  Caesara, ale všetky vlády a poriadky od počiatku sveta. Nemám ani dosť miesta na to, aby som spočítal, čo všetko bolo v tom dlhom a nádhernom sprievode poetických symbolov, ktoré som mal vo vreckách. A nedokážem ani všetky tie veci opísať. Poviem vám však, čo som vo vrecku nemohol nájsť. Nenašiel som svoj cestovný lístok.


(Preklad neprešiel gramatickou ani štylistickou korektúrou.)

streda, 12. augusta 2015

Karel Čapek - Smrt Barona Gadary

“Poslouchejte,” děl na to pan Menšík, “to oni toho vraha jistě chytli, ti poldové v Liverpoolu; to byl řemeslný zločin, a na takový se obyčejně přijde. V takovém pádě seberou všechny notorické lumpy, co zrovna běhají na svobodě, a teď, chlape, pověz, jaké máš alibi. A když nemá alibi, tak je to on. Ona policie nerada pracuje s neznámými činiteli nebo veličinami; abych tak řekl, hledí je uvést na známé čili notorické veličiny. Jak jednou někoho dostanou do rukou, tak si ho změří a vezmou mu daktýlky, a pak už je to jejich člověk; od té doby se k němu s důvěrou obracejí, jakmile se něco šustne; jdou k němu ze staré známosti, jako člověk chodí k svému holiči nebo do své trafiky. Horší je, když se nějakého toho zločinu dopustí neodborník nebo nováček, řekněme vy nebo já; to už má policie těžší dostat se mu na kobylku.
Já mám na policejní direkci jednoho příbuzného, jmenuje se rada Pitr a je to strýc mé ženy. Tak ten pan Pitr říká, když je to loupež, tak to udělal nějaký odborník; a když je to vražda, tak to bude nejspíš někdo z rodiny. On má takové ustálené názory, ten pan Pitr; tak třeba on tvrdí, že člověk málokdy zavraždí cizího člověka, protože to není tak snadné; to už mezi známými se najde spíš příležitost, a v domácnosti je to rovnou na dlani. Když mu dají nějakou tu vraždu, tak on se hledí doptat, kdo to mohl udělat s nejmenšími obtížemi, a za tím jde. Víš, Menšíku, říká, já ti nemám ždibec fantazie nebo důvtipu; to ti každý u nás potvrdí, že jsem největší trouba na direkci. Víš, já jsem stejně primitivní jako ten vrah; a co mě napadne, je stejně všední, obyčejné a pitomé jako jeho pohnutky, plán a čin; a já ti řeknu, že právě tím na to většinou přijdu.
Já nevím, pamatuje-li se kdo z vás na zavraždění toho cizokrajného barona Gandary. To byl takový tajemný dobrodruh, vlasy měl jako havran a krásný byl jako Lucifer; on bydlel v jedné té vile u Grébovky, a co tam se časem dálo, to se nedá ani povídat. Tož jednou k ránu bylo slyšet u té vily dvě rány z revolveru, byl nějaký poplach a pak našli toho barona v zahradě vily zastřeleného. Náprsní portfej měl pryč, ale jinak tam nezůstala žádná kloudná stopa; zkrátka záhadný případ prvního řádu. Tedy tu vraždu dostal můj strýc Pitr, protože zrovna nic jiného neměl; ale jeho šéf mu předem tak mimochodem povídá, pane kolego, tenhle případ sic není ve vašem obyčejném stylu, ale hleďte ukázat, že ještě nejste zralý pro penzi. Strýc Pitr tedy zabručel, že bude hledět, a odebral se na místo činu. To se rozumí, nenašel nic, vynadal detektivům a šel si zase sednout k svému stolu, aby si zapálil svou gypsovku. Kdo by ho viděl v tom smradlavém kouři, myslel by si, že pan Pitr přemýšlí o svém případu, ale to by byla mejlka; strýc Pitr nepřemýšlel, protože zásadně zavrhoval přemýšlení. Vrah taky nepřemýšlí, říkal, toho to buď napadne, nebo nenapadne.
Těm ostatním na direkci bylo strýce Pitra líto; to není případ pro něj, říkali si, škoda tak krásné látky pro Pitra; Pitr je na staré báby, které zabil jejich synovec nebo galán jejich služky. Tož jeden kolega, komisař Mejzlík, zašel jako mimochodem k strýci Pitrovi, sedl si na stůl a povídá: Tak co, pane rado, co je nového s tím Gandarou?
Třeba má nějakého synovce, mínil strýc Pitr.
Pane rado, řekl ten doktor Mejzlík, aby mu pomohl, tohle asi bude trochu jiný případ. Já vám povím, baron Gandara byl velký mezinárodní špión; kdopak ví, o jaké divné věci tady poběží, – mně nejde z hlavy, že se mu ztratil portfej. Já bych se na vašem místě hleděl informovat –
Strýc Pitr potřásl hlavou. Pane kolego, řekl, každý máme své metody; nejdřív se musí vyšetřit, nejsou-li tady nějací příbuzní, kteří by po něm mohli dědit.
Za druhé, povídal doktor Mejzlík, je nám známo, že baron Gandara byl těžký hazardní hráč; vy nechodíte do společnosti, pane rado, vy jen hrajete u Menšíků domino a nemáte takové ty známosti; chcete-li, já se přeptám, kdo s ním v posledních dnech hrál, – víte, ono by tu mohlo jít o nějaký takzvaný čestný dluh –
Strýc Pitr se zasmušil. Poslouchejte, řekl, tohle není nic pro mne; já jsem nikdy nepracoval v těchhle vyšších vrstvách, a na stará kolena si s tím už nebudu začínat. Dejte mně pokoj s čestným dluhem, takový případ jsem jakživ neměl. Když to není rodinná vražda, tak to bude loupežná vražda; a tu musel udělat někdo z domácích lidí. To se tak obyčejně stává. Možná, že má kuchařka nějakého synovce.
Nebo Gandarův šofér, mínil ten Mejzlík, aby strýce dopálil.
Strýc Pitr zavrtěl hlavou. Šoféři, řekl, to za mých časů ještě nebylo; já se nepamatuju, že by šofér spáchal loupežnou vraždu. Šoféři chlastají a kradou benzín; ale aby vraždili, to jsem ještě neměl. Mládenče Mejzlíku, já se držím svých zkušeností. Až budete tak starý jako já –
Doktor Mejzlík byl jako na trní. Pane rado, řekl honem, je tu ještě třetí možnost. Baron Gandara měl poměr s jednou vdanou paní; panečku, nejkrásnější ženská v Praze. Třeba to je vražda ze žárlivosti.
To se stává, souhlasil strýc Pitr. Takovou vraždu jsem už dělal pětkrát. A čím je manžel té paničky?
Velkoobchodník, povídá pan Mejzlík. Moc velká firma.
Strýc Pitr se zamyslil. Tak to zas nikam nevede, řekl. Já jsem ještě neměl případ, že by velkoobchodník někoho zastřelil. Podvody, to oni dělají; ale vraždy ze žárlivosti, to se dělá v jiných vrstvách. Kdepak, pane kolego!
Pane rado, pokračoval doktor Mejzlík, víte, čím se ten baron Gandara živil? Vydíráním. On vám věděl strašné věci o – no, o velké řadě moc bohatých lidí. To je na pováženou, kdo všechno by mohl mít zájem na – hm, na jeho odklizení.
Tak vidíte, řekl na to strýc Pitr, takový případ jsem už jednou měl, ale nemohli jsme to dokázat; byla z toho jen holá ostuda. Co vás nemá, s takovou věcí si už nebudu podruhé pálit prsty. Mně stačí obyčejná loupežná vražda; já nemám rád tyhle senzace a záhadné aféry. Když jsem byl ve vašem věku, tak jsem taky myslel, že jednou udělám nějaký slavný kriminální případ; to už je taková ctižádost. Holenku, s lety to člověka přejde; pak vidí, že se jen stávají obyčejné případy –
Baron Gandara nebyl obyčejný případ, namítal komisař Mejzlík. Pane, já ho znal: hochštapler, černý jako cikán – nejkrásnější lump, jakého jsem kdy viděl. Záhadný chlap. Démon. Falešný hráč. Falešný baron. Poslouchejte, takový člověk neumírá obyčejným způsobem; ani ne obyčejnou vraždou. Tady jde o něco víc. O moc záhadné věci.
Tak mi to nemají dávat, bručel strýc Pitr znechuceně. Já nemám hlavu na záhadné věci. Já se vykašlu na záhadné věci. Já mám rád obyčejné a jasné mordy, jako je vražda trafikantky. Člověče, já už se nebudu učit nějakým novým metodám. Když to dali mně, tak to udělám po svém a bude z toho obyčejná loupežná vražda. Kdyby to dali vám, tak z toho bude kriminální senzace, milostný román nebo politický zločin – Vy máte romantický vkus, Mejzlíku; vy byste z té látky zpracoval báječný případ. Škoda, že to nedali vám.
Poslouchejte, vyhrkl doktor Mejzlík, neměl byste námitek proti tomu, kdybych… docela privátně… za tou věcí šel? Víte, já mám tolik známých, kteří ledacos o tom Gandarovi vědí – Samozřejmě bych své informace dal k dispozici vám, dodával Mejzlík honem. Zůstal by to váš případ – tak co?
Strýc Pitr podrážděně zafrkal. Děkuju uctivě, řekl, ale to nejde. Pane kolego, vy máte jiný styl než já; vám by z toho vyšlo něco docela jiného nežli mně. To se nedá míchat. Co bych si já počal s vašimi špióny, hráči, paničkami a takovou tou honorací? Kamaráde, to není nic pro mne. Mám-li to zpracovat já, tak z toho vyjde takový ten můj všední a špinavý případ… Každý dělá, co umí.
V tu chvíli zaklepal a vešel jeden detektiv. Pane rado, hlásil, tak jsme zjistili, že domovník z Gandarovy vily má synovce. Je to dvacetiletý kluk, bez zaměstnání, a bydlí ve Vršovicích číslo 1451. On často bejval u toho domovníka. A služka odtamtud má milého vojáka; ale ten je teď na manévrech.
Tak je dobře, řekl strýc Pitr. Běžte se podívat za tím domovníkovým synovcem, udělejte prohlídku a přiveďte ho sem.
Za dvě hodiny měl strýc Pitr v rukou Gandarovu tobolku, kterou našli v posteli toho mládence; v noci kluka chytli na flámu a ráno se přiznal, že Gandaru zastřelil, aby mu uloupil ten portfej; bylo v něm přes padesát tisíc korun.
Tak vidíš, Menšíku, řekl mně pak strýc Pitr, to je zrovna takový případ jako s tou starou bábou z Křemencové ulice; tu také zabil domovníkův synovec. Ale safra, hochu, když si pomyslím, že by ten případ dostal Mejzlík, co ten by z té látky udělal! Ale já na to nemám tu fantazii, to je to.”  

pondelok, 10. augusta 2015

Listy vidiečanovi - na Jezuitov s vtipom a iróniu

Blaise Pascal Versailles.JPGBlasie Pascal. Matematik, fyzik, vynálezca, kresťanský mysliteľ. Ako prvý zostavil mechanický počítací stroj, venoval sa teórii pravdepodobnosti, tlakom v kvapalinách, prišiel na nápad pravidelnej autobusovej dopravy... mohli by sme pokračovať, ale  mojim cieľom nie je prepísať "Ottův slovník naučný", ani urobiť "copy-paste" z Wikipedie. V oblasti literatúry sa spomínajú hlavne jeho filozoficko-teologické Myšlienky a  anonymne vydávané Listy vidiečanovi.
Celé sa to začalo pomerne nenápadne. Niekoľko rokov po tridsaťročnej vojne sú Jezuiti  najsilnejšou ideologickou organizáciou v katolíckej časti Európy a všade prevláda snaha o návrat k pôvodnému katolíckemu učeniu. V kláštore Port-Royal vo Francúzsku sa zrodilo reformné/heretické hnutie, ktoré dnes poznáme pod názvom Jansenisti. Ich pohľad na milosť a odpustenie bol na tú dobu radikálny a hľadanie možností ako očistiť cirkev kontrastovalo s vtedajším ľudovým náboženstvom. Ako pri väčšine cirkevných otázok sa na úvod spustila vlna diskusií, ktoré mali vysvetliť, či je "nové" učenie správne, alebo nie. Congress of Breda.jpgJansenisti mali na svojej strane časť univerzitných profesorov, proti nim stál Jezuitský rád, ktorý mal zavedené svoje vnútorné pravidlá, často v ostrom kontraste s radikálnosťou kresťanského učenia. Keďže však Jezuiti ovládali väčšinu škôl a bola im naklonená vládnúca vrstva. Vyzeralo to na krátky proces.

Tu na scénu vsupuje Pascal, ktorý anonymne vydáva sériu ironických listov. Formálne sú písané vidieckemu priateľovi, ktorý musí byť informovaný o tom, čo sa to v tom Paríži vlastne deje. Autor sa spočiatku vysmieva z obidvoch táborov, ktoré používajú rovnaké slová, ale ich obsah je pre každý z nich iný. 

Potom sa pustí do Jezuitov a ich etiky, ktorá umožňovala ospravelniť takmer akékoľvek správanie.  Jezuitská etika bola rafinovane geniálna.
1. Opierala sa o citácie z množstva ich vlastných autorov, ktorí sa navzájom podporovali.
Jozef Ignác Bajza o nich píše:
"Takí bývali jezuiti, obľubovali takéto zdôvodňovanie:
Tak vraví Lessi, Navarrus, Molina,
Vasquez, Covarruvias, Lopez;
Azor, Armilla, Sato, Medina,
Sanchez, Silveira, Gomez."
Citácia bola horšia ako u študentov, ktorí v diplomovke citujú docentov a profesorov zo svojej vlastnej katedry. Týmto spôsobom sa im podarilo vytvoriť si pocit podloženosti názoru.

2. Pracovala s "pravdepodobnosťou" - čo v praxi znamenalo, že si poslucháč si mohol z rôznych názorov ten, ktorý mu pripadal ako pravdepodobný a vhodný pre danú príležitosť. Iba jeden z príkladov za všetky:
Pontius je opačného názoru než Sanchez, keďže však sú obaja učení, oba názory sú pravepodobné.  "Lenže, ctihodný otče, potom to musí byť veľmi ťažká voľba!" namietam. "Vôbec nie," vraví, "treba sa držať názoru, ktorý sa komu najlepšie hodí." A tak sa v listoch dozvieme, že je vďaka tejto metóde možné legitímne nielen klamať, kradnúť, či dokonca vraždiť. Podľa všetkých kazuistov, ex ententia omnium, je dovolené zabiť toho, kto chce vylepiť zaucho, alebo urdrieť palicou, ak si nemožno ináč pomôcť. Čo ešte chcete?

Pascal zaťal do živého a morálne zdiskreditoval Jezuitský rád. Aj keď sa mu podarilo vyhrať v intelektuálnom súboji, v boji s mocnými tohto sveta ťahal za kratší povraz. Listy boli verejne pálené, Pápež odsúdil ako Jansenistov, tak aj listy a kráľ vydal zákaz šírenia knihy. Knihu však nezastavili a šírila sa ďalej aj po smrti autora, nielen ako ukážka zápasu a polemiky, ale aj irónie a satiry.
V Slovenčine vyšla kniha v 60 rokoch a čitateľ musí absolvovať "povinný" úvod, ako vo väčšine filozofických kníh vtedajšej doby aby sa dostal k majstrovskému dielu polemiky a irónie. Citáty: 
B.Pascal, Listy proti Jezuitom, 1963 - Vydavateľstvo politickej literatúry, preklad J. Žigo
J.Záborský: René mládenca príhody a skúsenosti, Zlatý fond SME sk
Zdroj obrázkov:
Wikipedia, Public Domain

streda, 5. augusta 2015

Alternatívne dejiny - začiatok, ktorý by nik nečakal



Ak by niekto čakal, že sa žáner alternatívnych dejín zrodí krátko potom, ako sa medzi čitateľmi objavili prvé knihy H.G.Wellsa, je na veľkom omyle.  Narozdiel od modernej Sci-fi alebo Fantasy, si alternatívne dejiny razili cestičku inou formou. Prvým autorom alternatívnych dejín bol vážený rímsky historik Titus Livius.




Lívius sa podujal na herkulovskú úlohu. Zostavil dejiny Ríma od jeho založenia až po vládu cisára Augusta. Vyzdvihol "staré dobré časy" a snažil sa ukázať na čom stoja "rímske cnosti".  Jeho dielo však neušlo kritikom, ktorí mu vytýkali nedostatočnú prácu s pôvodnými zdrojmi, štýl a jednostranné zameranie. Z pohľadu mnohých sa však najväčšej chyby historika dopustil v 9 knihe.  V 17 časti začal rozvíjať jednoduchú myšlienku: "Ako by to dopadlo, ak by sa Alexander rozhodol bojovať proti Rímu?" A tu sa začínajú prvé nefalšované alternatívne dejiny.



Alexander the Great mosaic.jpg
   



PROTI






1.Bod rozdielu v minulosti -  Moment po víťazstve nad Perzskou ríšou. Lívius priamo hovorí o tom, že Alexander je  "podobný viac Dáreiovi, ako Alexandrovi a priviedol armádu, ktorá zabudla na Macedónsko a zvrhla s k Perzským mravom."

2. Zmena, ktorá sa udiala - Alexandrova expanzia sa po úspechoch na východe obrátila na západ.

3. Zmeny, ktoré pod týmto vplyvom nastanú - v tomto prípade nie sú nijako výrazné. Podľa Lívia by sa Rimania spojili s Karhágom a "strach pred spoločným nepriateľom by vyzbrojil obidve mestá a Alexander by bol porazený vojnou a Rímskou a Púnskou vojnou".


Lívius sa pustil do porovnaní, ktoré bežne nájdete v moderných alternatívnych dejinách. Porovnáva štátne zriadenie, armádu aj spoločenskú situáciu a zamýšľa sa aj nad mierou šťastia. Nakoniec zvíťazí jeho patriotizmus a "logické argumenty".


Latinský text
Anglický text
Český preklad


pondelok, 8. júna 2015

Prvý skutočný detektívny román so všetkým, čo k tomu patrí



Podľa väčšiny čitateľov bol prvým skutočným literárnym detektívom C.A.Dupin. Podľa iných je to vezír Jafar, ktorý je v orientálnej tradícii pozitívnym hrdinom, narozdiel od verzie z animovaného Alladina. Ďalší idú ešte hlbšie do histórie a prvenstvo pripisujú biblickému Danielovi, ktorý podľa neskorších spisov zachránil výsluchom krásnu Zuzanu a neskôr pripraví pascu na falošných kňazov. Takže detektívov je dosť, ale čo prvý pravý detektívny román?   Štúdia v červenom, prvý román so Sherlockom Holmesom? Bolo to o takmer 20 rokov skôr, keď vyšiel Mesačný kameň. Autorom je Wilkie Collins, ktorý bol študentom Charlesa Dickensa.  Prvá Collinsova "detektívka" je Žena v Bielom, kde nájdete pátranie, ale v tomto prípade nejde o typický detektívny román.


O niekoľko rokov sa objaví Mesačný kameň, prvá "skutočná" detektívka, ktorá uviedla na scénu najznámejšie témy detektívok. Všetko sa točí okolo tajomného Mesačného kameňa, ktorý pochádza z Indie.



Britskí vojaci mali tendenciu priviezť si domov krásne suveníry. 

Drahokam zmizne a je na čitateľovi sledovať snahu o odhalenie zločinca, ako aj o znovuzískanie kameňa.  Vyzerá to ako triviálny príbeh, aký by dnes žiadny súdny vydavateľ nevydal, ale v tomto prípade to nie je iba prvenstvo autora, ale aj skvelé spracovanie témy. Narozdiel od neskorších klišé je Collins originálny a predstaví nám témy, ktoré sú pre dobré detektívne romány charakteristické

Tajomný zločin
Postupne odhaľované stopy
Detektívi - amatéri aj profesionáli.  Profesionálny detektív zo Scotland Yardu je napriek všetkým stereotypom, ktoré poznáme z detektívok veľmi kompetentný a schopný. Miestni policajti sú... no ako miestni policajti - sú dobrí presne v tom, čo sa od nich očakáva. 
Množstvo falošných stôp - niektoré sú dovedené do dokonalosti.
Rekonštrukcia zločinu
Zaujímavé ženské postavy s dobrou motiváciou
Mladý pomocník - ktorý nie je člen klubu troch pátračov, na druhej strane poskytne cenné informácie. 
Zatajenie dôležitých informácií z osobných dôvodov
Exotické postavy - ktoré sú hlbšie ako iba "žltý sluha", alebo "čierny poskok" a nakoniec obetujú pre záchranu kameňa viac, ako si môže Európan predstaviť. 
Prekvapujúce odhalenie a zhrnutie

Kritika však k románu nebola veľmi naklonená. O to pozitívnejšie sa o knihe vyjadrili neskorší autori detektívok. Podľa Chestertona ide "o pravdepodobne najlepšiu detektívku na svete", Dorothy L. Sayers ju považovala za jednu z najkvalitnejších a T.S.Elliot ju nazval "prvým, najdlhším a najlepším detektívnym románom..."

Práve druhá Elliotova charakteristika je kameňom úrazu celého románu. Na detektívku je pridlhý. Čitateľ zúfalo šuští stranami, aby sa dostal k ďalšej stope, ktorá by ho posunula ďalej, alebo jednoducho rezignovane preskočí niekoľko strán.  Komu neprekáža dĺžka, ktorá presahuje bežné detektívky o 100 strán, je pripravený na zaujímavú prácu s postavami a je ochotný vrátiť sa späť do čias, keď sa skutočná detektívka ešte iba rodila, pre toho je román ako stvorený. 



štvrtok, 4. júna 2015

Ellis Parker Butler - Prasce sú prasce V

Telegram sa dostal k jednému z úradníkov, ktorý o Flanneryho probléme nevedel nič, preto sa iba zasmial.

- Flannery sa asi zbláznil. Musí predsa vedieť, že neprevzaté zásielky sa posielajú na centrálu do Franklinu, - povedal a poslal mu telegram s rovnakým textom.
Keď Flannery dostal telegram, okamžite sa dal do práce. Šesť pomocníkov, ktorých najal, sa pustilo do roboty s neuveriteľnou rýchlosťou. Nevieme, čo ich poháňalo viac: zúfalstvo alebo predstava, že sa to konečne skončí. Všetci robili klietky zo všetkého, čo sa na tento účel dalo použiť: škatule, obaly od keksov, robili to tak rýchlo, ako bolo v ľudských silách možné. Plnili ich morčatami a posielali na centrálu vo Frankline. Denne, ako rieka, plynuli škatule a debničky plné morčiat z Westcote do Franklinu a nezdalo sa, že by sa to malo niekedy skončiť. Ku koncu týždňa poslali dvestoosemdesiat škatúľ plných morčiat, a napriek tomu ich bolo na konci týždňa o sedemstoštyri viac, ako keď začali.
Po týždni dostal Flannery telegram:
Už nič neposielajte. Sklad je plný!“
Pokračujem!“ znela Flanneryho odpoveď a pokračoval v práci. Ďalším vlakom dorazil do Westcote jeden z hlavných inšpektorov. Jeho inštrukcie zneli: Zastaviť posielanie morčiat za každú cenu.
Keď vlak zastavil, na nástupišti zbadal dobytčák s logom ich spoločnosti. Šesť chlapcov nepretržite nosilo košíky plné morčiat z kancelárie a hádzali ich do vagóna. V miestnosti našiel Flanneryho v košeli, ako lopatou nakladá morčatá do košíkov. Inšpektor začal riešiť problém s morčatami, ale Flannery sa na neho rozhnevane pozrel:
-Toto je posledný vagón. A potom už končíme. Už nikdy sa nedotknem žiadnych prasiat. Ani cudzích, ani morských, ani nijakých. Skoro som skapal! Nabudúce budem vedieť, že všetky zvieratá môžu byť malé domáce zvieratá. A stále budem chcieť najnižšiu cenu.
Znovu sa začal oháňať lopatou, pričom rýchlo hovoril:
- Pravidlá môžu byť pravidlá, ale Mika Flanneryho už nikto nikdy neoblbne. Prasce sú malé domáce zvieratá, kravy budú malé domáce zvieratá, kone a, ak mi prinesú hoc aj levy a tigre, všetko zarátam pod malé domáce zvieratá. Všetko bude po dvadsaťpäť centov za kus.
Na chvíľu sa zastavil, aby jeden z jeho pomocníkov mohol vymeniť plný košík za prázdny. Zostáva už iba niekoľko morčiat. Keď si Flannery všimol, že ich je už iba zopár, vrátil sa mu jeho prirodzený optimizmus a začal sa na veci pozerať z lepšej strany.

- Nech už je, ako je, - povedal veselo, - nie je to také hrozné. Mohlo to byť aj oveľa horšie. Čo ak by tie prasiatka boli slony!?